Sidebar

  • Škola aplikovanej etikoterapie - Hvar 2021

    7. Intenzívny zážitkový etikoterapeutický výcvik na ostrove Hvar nielen pre študentov Školy etikoterapeutických zručností Advaita  - Hvar 2021, ale aj pre účastníkov kurzov,  seminárov a záujemcov o etikoterapiu.  Sebapoznávanie odkrývaním bludných presvedčení a programov a rozpoznávanie  sub osobností v odpore.  1. 09. – 14. 09...
  • Škola etikoterapie Advaita, skupina V, 1. stupeň, 10. - 12. 06. 2022

    Aktuálne prebiehajúci zápis. Škola etikoterapie a etikoterapeutických zručností Advaita. Viac informácií o systéme výuky v škole etikoterapie nájdete tu. Zápis do skupiny V,  4. ročný modul otvoríme   termín 10. - 12. jún 2022 Miesto: Střílky na Morave V krásnom prostredí Stříleckeho zámku. GPS: 17.207064415313653  N 17.207064415313653...

Vojakom vravia, ak sa na bojovom poli ich druh zraní, je správne pre neho ísť a zachrániť ho. Ak príde v boji spolubojovník o život, je dôležité sa pokúsiť nájsť a priniesť jeho telo, aby bolo možné dôstojne sa s ním rozlúčiť. Na cvičisku sa to ľahšie hovorí aj cvičí. No v reálnom boji, keď okolo svištia guľky (alebo vírus) sa ukáže naše pravdivé alebo hrané hrdinstvo. Po vojne psychológovia a sociológovia skúmali a pýtali sa vojakov, čo bolo to, čo ich hnalo otočiť sa a odvážne sa vrátiť na bojové pole, kde sa strieľalo, “len” aby ukázali ľudskosť a zachránili zraneného alebo mŕtveho kamaráta. Prekvapujúco bolo často odpoveďou, že muži sa na rozdiel od bežného života paradoxne práve vo vojne cítili skutočne ŽIVÍ a bolo pre nich prirodzené vykonať niečo, čo ich prevyšuje, obetovať vlastný život, pohodlie a pritom vykonať niečo tak ľudské a zázračné zároveň, ako je záchrana ľudského života.

Čo je to za čas že dnes nechávame našich najbližších pri dvoch dôležitých prechodoch osamotených.

Mnohí naši blízki zomierajú opustení v domovoch dôchodcov, v nemocniciach, na intenzívkach, kde sú obklopení lekármi, sestrami, opatrovateľkami. Čomu sme uverili, že pri pôrodoch ako prvé berieme deti od mám, pretože si myslíme, že je dôležitejšie deti odvážiť, odmerať ako nechať ich pritúlené na prsiach matky?

Čo sa udialo, že to všetko vieme ešte rozumne odôvodniť, že je to tak správne?

V týchto koronačasoch o to viac táto otázka prichádza, pretože ľudia, ktorí skonávajú mimo domova v dôsledku covidu, sú až na výnimky jednoducho strčení do čierneho vreca s nápisom covid a najbližší nemajú možnosť svojho blízkeho držať pri odchode za ruku, obliecť ani nijako dôstojne upraviť na poslednú cestu.

Bez ohľadu na opatrenia, čo je to v nás, že dokážeme nechať našich starších (ale už i mladších) zomierať s vírusom (ale často aj bez vírusu) osamote, že berieme novonarodené deti mamám z náručia, že sused sa bojí suseda, že syn sa bojí objať s otcom, že sa ľudia nemôžu stretávať. Lebo nieje to tak všade vo svete, a tiež je tam kovid.

Malé deti prichádzajú na svet pri pôrodoch v našich nemocniciach do síce čistého, vydezinfikovaného, sterilného, ale mnohokrát strachom naplneného prostredia a potom často ostávajú samé, keď ich berú preč od maminiek. Dôležitejšie je vedieť jeho rozmery, hmotnosť, a či nieje bábätko infekčné. Dotyk, blízkosť a náruč mamy je druhoradá. Čoho sa tu v skutočnosti bojíme?

Rozsievanie strachu nieje spojené len s c19. Žijeme ho už desaťročia, storočia, vojny a vírusy tu boli a c19 je len ďalší z nich. Odhaľuje náš strach a postoj k životu, ukazuje ich v plnej nahote.

Pomohol nám roztrhať na franforce to, čo si vo vnútri v srdci spájame s tým, čo znamená ľudskosť.

Byť a vnímať spojenie jedného z druhým, vnímať blízkosť, teplo druhého človeka, byť v prítomnosti blízkych ľudí, rodiny. To máme vpísané do našich buniek. Dnes vďaka za internet a mobily, že môžeme byť v spojení s našimi blízkymi aspoň takto.

A práve obzlášť pri dvoch najdôležitejších prechodoch v našom živote dnes nechávame našich blízkych opustených, narodenie dieťaťa ako prechod z lona matky na svet a úmrtie starého alebo chorého človeka, ako prechod z tohto sveta na druhú stranu.

Aké nádherné to bolo v lone matky. Počuli sme zvuky okolia, hlasy mamy a otca, zvuk srdca mamy, štekot psa, buchnutie dverí, síce tlmene ale počuli sme to. Snáď sme mohli vidieť aj tlmené tiene, svetlo prechádzajúce cez brucho mamy, keď začalo ráno svitať i tichú a pokojnú tmu, keď si mama ľahla v noci spať. Dnes si to nepamätáme, no vtedy sme iste vnímali teplý dotyk, keď si mama hladila brucho.

Tak po deviatich mesiacoch, kde sme poznali len tento bezpečný priestor v tele mamy začína veľká udalosť. Mama nasadzuje vlastný život, aby sa nový človek mohol narodiť. Vnímam to ako hrdinský čin, aj keď je tak prirodzený z hľadiska života. Je vyvinutý veľký tlak na naše malé telo, posúvame sa bližšie a bližšie k lonu a rodíme sa, naše telo je pokrývané mikróbami, ktoré náš imunitný systém vidí po prvýkrát. Prechádzame tmavým tunelom, údery srdca sa zvyšujú až na hranu a možno je to pocitovo podobné ako aj pred smrťou. Všetko je odrazu inak ako bolo doteraz. Naraz všetok tlak je preč, teplo matkinho lona je preč, všade okolo je jasné svetlo a zvuky už nie sú tlmené. Doteraz sme poznali nádherný svet matkinho lona, ktorý bol pre nás všetkým.

No to čo začíname vnímať, tú nádheru okolo je niečo výnimočné. Tvár, vlasy, vôňa a hebkosť našich mám. V tom svete je tu odrazu tisíc farieb a vôní. Zastavíme sa na chvíľu a len tak to pozorujeme. A tak príde otec, tráva, lesy, obloha, západ, východ slnka, farby a chute života, až sa nechce veriť, aký krásny je ten svet.

A neskôr všetko začína zovšednievať a začíname zabúdať na to kúzlo a krásu života, v ktorom žijeme, začíname zabúdať na ten nádherný moment. Tak si začíname zvykať na sterilnosť a dezinfekčnosť štyroch stien domova, na zápchy v kovových pojazdných krabiciach vypúšťajúce plyny, na pokrmy plnené éčkami a ošetrované rôznymi chemikáliami, budíme sa a zaspávame s modrým svetlom obrazoviek našich mobilov a televízorov a trávime spolu ako ľudia stále menej a menej plnohodnotného spoločného času. Študujeme, sedíme v školských laviciach, neskôr v open spacoch, alebo na sedačke u terapeuta. Pomaly sa odpájame jeden od druhého, dokonca sa odpájame aj od seba, trpíme depresiami, migrénami, rôznymi chorobami.

Život prináša aj ťažké situácie, cez tie môžeme skutočne rásť a meniť sa, ale aj tak sa im často snažíme vyhnúť, tvárime sa, že neexistujú a začneme točiť rukoväťou mlynčeka do opačnej strany, pretože sa nám točí ľahšie a veríme, že je to život. Meníme život na prežívanie a nenamieleme takto nič v našom živote.

 

Tak príde ten nevšedný z pohľadu blízkych smutný moment, začíname odchádzať a naraz je tam tma, vidíme zrýchlene celý svoj život ako na plátne a cítime intenzívny pocit ako duša opúšťa telo a začíname odchádzať, prestávame dýchať, srdce sa zastavuje. Možno ešte počujeme hlasy a máme nepoznaný pocit, že celá táto biológia je týmto rozdrvená do zabudnutia a tak vyjdeme cez pomyselný tunel na druhej strane vo svetle. Je to azda krása, akú si tu na zemi len ťažko dokážeme predstaviť a naraz nás niečo priťahuje späť a vidíme, že nás resuscitujú a povieme doktorovi, tam je to tak nádherné na druhej strane, tam som prijímaný taký aký som, som pripravený odísť, prečo ste ma priviedli späť? Som vzrušený z toho aké to tam bolo. Alebo už ostávam mimo telo a vidím zhora, ako ma balia do čierneho vreca a píšu na mňa fixou covid. A už ma nič nebolí lebo mi je dobre.

Nebezpečenstvo, ktoré máme dnes možno nieje ani tak vírus ako skôr to, že sme sami seba sterilizovali od smrti. Vytvorili sme sterilitu okolo momentu smrti. čo je nakoniec niečo, čo postretne aj tak každého z nás. sme tu aj kvôli tejto transformatívnej skúsenosti, kde zistíme, že nie sme len biologické bytosti ale aj spirituálne bytosti. Lebo nie je jedno kto sme. Mnohí z nás za celý život na to neprídu, kto sú, plnia svoj život aktivitami, len aby sa tým nepotrebovali zaoberať a mnohí sa len naháňajú materiálnymi statkami a vyššími obratmi. I toto je dobrá cesta. Dôležité je sa pozrieť, kam vedie. Lebo nie je jedno, ako zomrieme. A tiež nie je jedno, ako žijeme. Ako potrebujeme žiť, aby sme mohli správne zomrieť? To je tá otázka.Sme v biologickom tele na krátku chvíľu a naučili sme sa báť tohto momentu, ktorému hovoríme život. A bojíme sa aj momentu, ktorému hovoríme smrť.

A možno práve preto uniká krása života, možno preto nám uniká krása tvári a duší našich blízkych, krása ľudí okolo.

A nechávame zomierať našich blízkych samých kvôli genetickému vírusu ktorý je okolo nás možno už od nepamäti a z nejakého dôvodu sme sa stali teraz pre neho viditeľným.

Je jedno, či to je konšpirácia, či výtvor laboratórií alebo niečo iné, je to najmä ľudská emócia strachu, ktorú z nás vyťahuje. A bojíme sa vlastnej smrti a smrti iných. A bojíme sa života.

Čo tak dať si zámer orientovaný na život, poďme uvidieť a uskutočniť zmeny každý u seba, teraz na to máme priestor, poďme priniesť život do života.

A na prvom mieste potrebujeme oslavovať život a prestať báť sa smrti. A začneme sa automaticky chovať jeden k druhému inak.

Nepotrebujeme revolúciu, potrebujeme evolúciu.

A ona sa naozaj deje.

Potrebujeme porozumieť a vyrásť z nášho strachu a potrebujeme nájsť ľudskosť, lásku, láskavejšie chovanie sa a prístup jeden k druhému.

Láska možno nie je štruktúra všetkého, štruktúra všetkého je azda krása a vďačnosť, a naša reakcia na videnie tejto krásy je láska a šťastie.

Ak uvidíme krásu ľudského dotyku, krásu každého dňa, krásu objatia, bozku, krásu mikrobiómu, krásu ľudského dychu, krásu narodenia, krásu každého človeka, krásu planéty, uvidíme možno aj krásu vírusu. Pretože to prináša ľudskosť. Možno práve „na tomto bojovom poli“ môžeme vnímať, ako skutočne žijeme a kto v skutočnosti sme. A tiež môžeme uvidieť potenciál, kým sa môžeme stať a aký život môžeme viesť.

Tento liminálny priestor dáva každému možnosť “zakukliť sa” ako larva, rozpustiť sa a po čase vyjsť z kukly ako motýľ. Každý môže sa stať hrdinom. Sám za seba. Táto situácia k tomu pozýva. No ak čakáš, kedy už bude život znova normálny, ak ti povedali, počkaj, čoskoro budeš robiť, prežívať a užívať si znova všetko ako doteraz, zastav sa. Je to naozaj to, čo chceš? Áno, pre mnohých áno. No pre mnohých už nie. Je tu priestor naučiť sa nové zručnosti, urovnať si životné hodnoty, zámer a víziu života, rodiny i partnerského vzťahu, ktoré budú kormidlom tvojho života. Nájdi krásu všade okolo, nájdi dobro v ľuďoch okolo, porozumej ich postoju, ktorý je možno iný ako je ten tvoj.

Staň sa hrdinom a hrdinkou svojho života.

Tak sa staň.

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita