Sidebar

  • Pripútanosť. Sila muža (4.) K prameňom etikoterapie s Vladimírom & Vladimírom

    Sila muža, pravidelný unikátny 30-minútový rozhovor dvoch mužov na báze otázok a odpovedí na horúce témy týkajúce sa mužov, otcov, synov z pohľadu Etikoterapie, vysielaný v rámci cyklu K prameňom etikoterapie. Naživo vysielame každú tretiu stredu, rozhovor vedú VLADIMÍR TĹČIK a VLADIMÍR ČERVENÁK. Vysielame v premiére na kanály...
  • Škola aplikovanej etikoterapie - Hvar 2021

    7. Intenzívny zážitkový etikoterapeutický výcvik na ostrove Hvar nielen pre študentov Školy etikoterapeutických zručností Advaita  - Hvar 2021, ale aj pre účastníkov kurzov,  seminárov a záujemcov o etikoterapiu.  Sebapoznávanie odkrývaním bludných presvedčení a programov a rozpoznávanie  sub osobností v odpore.  1. 09. – 14. 09...

Na začiatku dnešného  textu vyberáme  citát z Biblie a  ponúkame skutočné príbehy ľudí s vhľadmi k nim od etikoterapeuta Vladimíra Červenáka. 

„Milovaný, modlím sa, aby sa ti vo všetkom darilo a bol si zdravý tak, ako sa darí  tvojej duši.“ (Tretí Jánov 1,2)

Príbeh mladého muža: „Pri raňajšej modlitbe som preciťoval svojich predkov, ich silu a podporu. Mal som pocit, že cez nich som sa priamo napojil na svojho spirituálneho otca. Kto ním bol?  Môj pradedo, v ktorom boli zastúpení všetci jeho i moji mužskí predkovia, celá línia mužov môjho rodu. Vedel som, že sa môžem oň, o nich oprieť. Vnímal som aj svoju vnútornú ženu, ktorá sa spočiatku potrebovala dotýkať spirituálneho otca, objať ho, aby ako-tak zablikotala.“

Mladý muž si uvedomoval silu v mužsko-ženskom páre, v ktorom žena svieti a muž v jej svetle silnie. Vytvára pocit bezpečia pre ňu i deti. Tak sa ich vzťah stáva láskavým a bezpečným miesto pre oboch, úcta rastie, láska prekvitá. Ako vo vnútri, tak i navonok. Jeho vnútorná žena vraj spočiatku slabo blikala, no aj toto sa zmenilo: „Stalo sa, že teraz sa už moja vnútorná žena nemusela k vnútornému spirituálnemu otcovi priblížiť, ale odrazu celý vnútorný priestor bol pokojný, bezpečný a žena svietila. Až som mal pocit, že celá moja ľavá strana svietila. Potom sa ozvala myseľ – dobre, keď tvoja ľavá strana svieti, tvoja pravá strana musí byť silná a pevná.  Na fyzickej úrovni som teda podľa mysle tlačil na pravú stranu tela, aby bola pevná a silná. Však žena svieti, pravá mužská strana musí byť silná, ale nešlo to.

Prestal som tlačiť, uvoľnil sa a hľa! Svetlo z ľavej strany a jemnosť postupne prešli do celého tela, čiže aj do pravej strany. Niekde z môjho vnútra sa začali šíriť pokoj a pevnosť. Po čase som si uvedomil, že dlhšie a častejšie ostávam vo svojim vnútri v autentickom tichu, dramatickej pauze a badám, že menej pohŕdam, dovolím si dať inému človeku spätnú väzbu bez pochybností a zo správneho vnútorného pocitu. Teda to, čo sa mi udialo v mojom vnútri, v mojom vnútornom chráme, reálne mení môj život.“  

Vladimír Červenák: „V živote riešime stále vonkajšie veci. Vytvárame si stres – ako to urobiť, aby všetko fungovalo? Príbeh, ktorý nám ponúkol mladý muž, krásne hovorí o presadzovaní sa rozumu cez tlak a o sile uvoľnenia. Silné uvedomenie - keď svieti ľavá strana tela, teda vnútorná žena, pravá musí byť silná, pevná. To  vravel muž z rozumu. Keď nechal plynúť svetlo, zistil, že pravá strana už silná je. Ľavá  to spôsobila. Rozsvietila sa v jednej strane, druhá automaticky sa stala silnou. Veď sú prepojené. Muž a žena sú prepojení. Predstav si pružinu. Už sme často o nej hovorili v našich rozhovoroch ako o názornej pomôcke, na ktorej môžeme manifestovať ženský a mužský svet. Žena je donekonečna otvárajúca sa špirála. Muž druhá strana pružiny zatáčajúca sa do jedného lúča. Vráťme sa k pružine, ktorá sa na jednej strane otvára do priestoru a naberá energiu, na druhej strane sa zatáča do lúča. Premenené na ženu a muža: tým, ako sa vnútorná žena na ľavej strane rozsvecuje, pravá silnie. Súčasne. V tej istej chvíli.

V bežnom živote je to ťažké rozpozorovať, lebo našou pozornosťou skáčeme hore-dole, sme rozptýlení vo vonkajšom svete. Ľahšie to ide vtedy, keď sa navnímame, nacítime na vnútorný svet a jeho hodnoty. O tom je aj úvodný citát. Má dve časti - jedna poukazuje na  individuálny svet, na fyzický, vonkajší – aby si bol zdravý. V druhej časti prichádza to podstatné – buď tak zdravý, ako sa darí tvojej duši. Duša – to podstatné, vnútorné ovplyvňuje vonkajšie. Vo vonkajšom svete si chceme zabezpečiť poriadok, zdravie, úspech, hojnosť, hmotný dostatok. Treba sa však obrátiť do svojho vnútra, k duši. Cez pocit vycítime takéto spojenie.

Vedomie vždy bolo, je a bude celistvé. Parafrázujem poznanie, že advaitik vždy vedel, že je celistvý, vždy bol celistvý, bude celistvý a vie to. Tantrik vie, že je celistvý, aj bude celistvý, ale v minulosti mal vedomie, že nebol celistvý. Jogín je neúplný, bol neúplný, ale má vieru, že úplným bude. Bežný človek si myslí, že je neúplný, bol neúplný a bude neúplný.

Vyjadrenia o advaitikoch, tantrikoch, jogínoch a bežných ľuďoch nehovoria o tom, že sa niečo zmenilo v energii alebo v stave celistvosti. Hovoria o tom, že sa mení stav vedomia. Mení sa to, ako si veci uvedomujeme. Nemení sa svet, nemení sa nemenné vedomie, mení sa uvedomenie vo vedomí. To je priestor, to je veľkosť vedomia, šírka, akú zaberá. Aké je vedomie, seba-uvedomenie  ovplyvňuje to, v akej úrovni vedomia sa nachádzame. Vedomie vždy bolo, je a bude celistvé. Naša duša vždy celistvá bola, je a bude celistvá. Vždy bola úplná, je úplná a bude úplná.  To, ako sa nám darí, či sme zdraví alebo nie, či sme v hojnosti alebo nie, závisí od toho, ako to my vnímame. Či vnímame realitu svojho ducha ako večnú alebo ako pominuteľnú, teda kam zameriame pozornosť. Ak zameriavame na vonkajšie, strácame sa v realite.

V chápaní citátu otočme pozornosť k nemennosti. Inak si utvárame stále nové a nové ilúzie a veľmi ľahko uviazneme v takej ilúzii, že áno, áno, už to tak je, ale život nám ukazuje niečo iné. Život vždy ukazuje presne to, ako ho máme navnímaný. To je integrita medzi tým, ako mám život navnímaný a tým, čo v sebe mám. Ak si myslím, že v sebe mám niečo, ale život mi zrkadlí, napríklad smútok alebo chaos, alebo strachy, tak je to len jedna vrstva ilúzii, nie pravda. Zatiaľ. Keďže rozpoznávanie pravdy je etikoterapia, tak aj keď rozpoznáme, že niečo nie je pravda, tak je to v etikoterapii úspech. Som úspešný bez boja, lebo som rozpoznal niečo, čo buď je, alebo nie je pravda. Ak si niekto myslí, že etikoterapia je len rozpoznávanie toho, čo pravda je, tak je to omyl. Aj rozpoznávanie toho, čo pravda nie je, je súčasťou sebapoznávacieho procesu.“

Príbeh mladej ženy: „Chcem rozprávať o takomto pocite rozpoznávania pravdy, a tak rozpoviem čerstvý príbeh z našej rodiny. Môj muž dostal ponuku, ktorá sa neodmieta, lebo mu spĺňala všetky jeho sny. Všetky čo si len kedy predstavil. Umelecké cítenie, jeho uplatnenie, finančné ohodnotenie... všetko. Pre neho veľký úspech. Veľmi som sa tešila a hovorila som si, že krásne ženský svietim, keď sa mu darí. Po niekoľkých dňoch som však zacítila smútok. Prečo? Čo jeho úspech znamená pre mňa? Keď mi každý deň hovoril o objednávke nadšene viac a viac, odrazu sa vo mne niečo zlomilo. Niečo tu nesedí – dobre, ja svietim a jemu sa fantasticky darí, ale prečo som smutná? ... lebo som cítila, že takéto situácie som už zažila. Bol to zvláštny pocit – veď toto poznám, toto skončí tak, ako už poznám. Sny sa môjmu mužovi splnia, prinesú veľké finančné ohodnotenie, veľkú hojnosť do rodiny, ale nabalia sa k tejto zmene ďalšie situácie. Jeho práca nás navzájom oddiali. Vždy veľmi túžim po pevnom vzájomnom spojení, no toho bude v prípade, ak vezme objednávku, ešte menej alebo žiadne, lebo práca ho úplne vtiahne. Už teraz ho vťahuje, jeho sen ho odnáša odo mňa ďalej, preč. Cítim smútok, lebo jemu sa sen plní. Zvláštne, však? No ja mám iné hodnoty. Nie peniaze, ale byť spolu, to je pre mňa najviac...“

Vladimír Červenák: „Dievča, si v ďalšej vrstve bludov. Počúvaj, ak chceš (áno, chcem), posvietim ti. Upadáš do smútkov, sebaľútostí a do trápenia, čo je základným znakom toho, že nie si v správnom priestore. Nepozeráš na situáciu správne. Pozeráš na ňu z minulosti. Teraz si jednoducho zabudla, kto si. Z minulosti, ktorú si už zažila, vyvodzuješ mužským spôsobom cez rozum budúcnosť. Prehadzuješ si minulú skúsenosť dopredu, pred seba a potom očakávaš, že sa udeje. Keď sa naozaj stane, ešte povieš – veď ja som to vedela. Každý hypochonder má na hrobe napísané – ja som vám to hovoril. Neberieš do úvahy jednu dôležitú vec. V tom čase, keď sa ti to dialo, ty si bola niekto úplne iný ako dnes. Toto je príčina vzorca, prečo si veľmi často bránime v hojnosti, lebo máme strach, že sa stanú situácie, ktoré predpokladáme, že sa stanú, lebo už sme ich zažili. Keď sme ich však zažívali, boli sme v úplne inom stave vedomia. V úplne inom svetle. Úplne inak si svietila v tom čase svojmu mužovi, a preto sa to dialo tak, ako si pamätáš. Zahoď minulosť, už ju nerieš. Nevyvodzuj svoju prítomnosť a budúcnosť z toho, čo si spoznala v minulosti. To, čo bolo v minulosti, bolo užitočné v tej chvíli, keď si to zažívala. Teraz je to brzda. Kameň, ktorý ťa zaťažuje a kvôli ktorému nevieš prežívať vnútorný pokoj, vnútornú blaženosť, ten tichý úsmev Mona Lízy, keď vidíš, ako tvoje svetlo pracuje v tvojom mužovi. Nevieš to v tejto chvíli oceniť. Nie je tam vďačnosť. Je tam strach, že zase niečo zlyhá, že zase príde veľký pád ako už veľakrát v minulých životoch, keď si dosiahla veľké veci, bola si veľmi bohatá a potom prišiel  pád. Ty si bola vtedy v inom priestore a iný človek, takže predpokladať to isté znamená rútiť sa do pekla. Keď to predpokladáš, točíš sa v kruhu a nejdeš po špirále. Ani to by nebola tragédia, len by si bola stále v kruhu a nestúpala nahor v špirále.

Špirála života stúpa stále do nekonečna. Ak nestúpame a točíme sa v kruhu, brzdíme stúpanie a toto, čo robíš teraz, je brzdenie. Smútiš nad úspechom svojho muža, lebo predpokladáš, že bude to, čo bolo. To bolo, to je mŕtve, hotovo. Bolo to v minulosti, lebo vtedy si bola v takej situácii. Pripusť novú situáciu, si tvorivá sila vesmíru.

Áno, treba si uvedomiť, v akom priestore si. V nedôvere? Teda v riťke Palovej makovej. Pointa toho, čo som hovoril, bola práve v uvedomení si špirál&, priestoru. Tak rozpoznáš, kde sa nachádzaš. Etikoterapia nie je len rozpoznávanie pravdy, alebo cieľa dostať sa do spojenia. My sa nikam nemáme dostať. Ešte raz zopakujem – naše vedomie vždy celistvé bolo, je celistvé a bude celistvé. My nemáme dosiahnuť stav celistvosti tým, že našu necelistvosť naplníme a bude celistvá. My sme celiství. My máme rozpoznať, že sme celiství. Rozumieš? Ego si myslí, že je neúplné, že mu niečo chýba a má niečo dosiahnuť, naplniť, pritom celý čas bolo celistvé. Celý čas. Celý čas, keď si myslelo, že nie je celistvé, celistvé bolo. Teda nie je cieľ, za ktorým by sme mali ísť v zmysle naplniť prázdny pohár, aby bol plný. Ide o to uvedomiť si, že pohár vždy bol plný, je plný a vždy bude plný a že nemožno z neho ubrať ani ho nemožno rozdeliť.

K niču keď pridáš nič, nič nepribudlo. Keď od ničoho nič vezmeš, tak nič neubudne. Polovicu z teba vezmem, nič z teba neubudne z teba. Nemôžem ťa rozdeliť na dve časti. Pravé a ľavé nič. Pravé a ľavé už je ilúzia energie.

Keď zabudneme, kto sme, stratíme sa. Keď sa stratíme, máme v etikoterapii tabuľku (už bola uverejnená vo Vitalite – ide o tabuľku, v ktorej rozoznávame priestor odporu a priestor spojenia) a podľa symtómov vieš, v akom priestore si. Vieš, či si stratená alebo nájdená J Keď ti ide dole energia, hlas, smútiš, na krajíčku plač máš, tak pravda o tebe je, že si v odpore. Máš zatiahnutú ručnú brzdu. Motor naštartovaný, ale ručná brzda zatiahnutá. Najprv daj nohu dole z plynu, uvoľni ručnú brzdu a potom pridávaj plyn. Ak totiž necháš nohu na plyne a pustíš ručnú brzdu, vystrelíš.“  Mladá žena zareagovala: „Áno, zabudla som, že mám dôverovať svojmu mužovi a dôverovať tomu, čo bude. Zamotala som sa v prioritách.“

Vladimír Červenák:  „... a vyšlo ti z toho, že ty vieš všetko lepšie. (Žena zaprotestovala dvojitým  nie, nie lepšie.) Pozor, neklam sa teraz. Vyšlo ti, že ty vieš lepšie. Ty máš skutočné hodnoty, ty máš správne hodnoty, on má blbé, materiálne. Stará dobrá pýcha. Už ju poznáme z jednej strany, spoznávame z druhej. (Žena s úsmevom - ako dobre pýchu maskujem. Už rozumiem, Ďakujem.) Vitaj späť.“

Príbeh matky pubertálneho chlapca: „Mám príbeh o hneve a dôvere, ktorý prišiel v situáciách s mojím pubertálnym synom, pretože kašľal na svoje povinnosti úplne na sto percent. Vo mne to vyvolalo veľký hnev a začala som veľmi silácky mu nastavovať hranice. Krikom a hnevom. Nastala medzi nami veľmi vyhrotená situácia. Kričali sme po sebe. Vďakabohu, podarilo sa mi zastaviť sa, utíšiť a ísť do seba. Tam nastalo spojenie s mojím synom v tom zmysle, veď sme obaja milované božie deti. V tej chvíli, keď toto uvedomenie  nastalo, zavnímala som za mojím správaním a hnevom všetky svoje strachy. Napríklad strach, že môj syn si neplní povinnosti rovnako ako jeho otec v synovom veku a zle skončil. P stíšení a o uvedomení si, že všetci sme najmilovanejšie božie deti, prišla dôvera v moju cestu, ale aj dôvera v synovu cestu, ktorá má zmysel, aj keď ja v tejto chvíli voči nej môžem mať rôzne námietky, rôzne  fóbie a strachy. Keď mám však dôveru, je tam aj súcit k jeho ceste.“

Vladimír Červenák: „Súcit môže byť len vtedy, keď si prázdny priestor. V tej chvíli totiž vieš, že situácia nie je rovnaká. Keď sa stratíš v špirále, v energetickej, emočnej, mentálnej a fyzickej úrovni a zabudneš na spirituálnu, ktorou si, tak vyvodzuješ z minulosti. Minulú skúsenosť predpokladáš v budúcnosti a si v ľavej polovici mozgu, v ktorej lineárne myslíš a zo skúsenosti vyvodzuješ ďalšiu skúsenosť. Zabúdame na to, že aj tvoj syn je úplne iný, ako bol jeho otec. Mal síce ten istý vek, ale bol to úplne niekto iný, bol úplne iným spôsobom determinovaný, vychovávaný, je to úplne iná bytosť, aj keď mnohé veci z otca v ňom sú a nesie si ich v sebe. Je však iný a je i v inom priestore. Dôverovať, že všetko, čo sa deje, je najlepšie, ako môže byť. Ak si v správnom priestore, neprídu výčitky a pocit viny a nie je ťažké povedať – aha, ono je to inak ako som si myslela. Nie, mýlila som sa. Aha, je to inak, wau. Zameriaš sa na to, čo zisťuješ. Vieš, pravdivejšie vidíš, takže sa tešíš, že som našiel „dubák“, teda niečo, čo vieš zmeniť a budeš vďaka tomu rásť. Ak to máš opačne, ak príde pocit viny a cítiš, že zlyhávaš, „dubák“ ťa neteší, ale trestá. Príde nepríjemný stav, zúžiš si energiu a zavrieš sa. Si na strane odporu. Rozpoznanie toho, kde si a rozpoznanie cesty do priestoru spojenia teba, mňa, nás vedie k rastu. Rastieme spolu.“  

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita