Sidebar

  • Škola aplikovanej etikoterapie - Hvar 2021

    7. Intenzívny zážitkový etikoterapeutický výcvik na ostrove Hvar nielen pre študentov Školy etikoterapeutických zručností Advaita  - Hvar 2021, ale aj pre účastníkov kurzov,  seminárov a záujemcov o etikoterapiu.  Sebapoznávanie odkrývaním bludných presvedčení a programov a rozpoznávanie  sub osobností v odpore.  1. 09. – 14. 09...
  • Škola etikoterapie Advaita, skupina V, 1. stupeň, 10. - 12. 06. 2022

    Aktuálne prebiehajúci zápis. Škola etikoterapie a etikoterapeutických zručností Advaita. Viac informácií o systéme výuky v škole etikoterapie nájdete tu. Zápis do skupiny V,  4. ročný modul otvoríme   termín 10. - 12. jún 2022 Miesto: Střílky na Morave V krásnom prostredí Stříleckeho zámku. GPS: 17.207064415313653  N 17.207064415313653...

Naše rozprávanie s Vladimírom Červenákom začnem príbehom o píšťalkárovi. Pointa príbehu sa totiž nesie celým naším rozhovorom, je v ňom návod, inšpirácia, poučenie, aj to, čo ty sám v príbehu uvidíš cez svoje vlastné filtre.

Bol raz jeden človek. Bol celkom nahý, chodil za svojím nosom a pískal si stále tú istú pieseň. Keď ho voľakto stretol, zvyčajne sa ho opýtal: „A prečo sa neoblečieš?“

„Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.

„A kam ideš?" pýtali sa ho.

„Neviem," povedal človek.

„A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova.

„Nikdy som o tom nepremýšľal," hovoril človek. A pískal si ďalej.

Jedného dňa prišiel na jedno miesto, na tom mieste bola lúka a uprostred lúky sedeli anjeli. Mali velikánske snehobiele krídla. Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.

„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi dobrý," povedal jeden anjel. V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.

„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný," povedal druhý anjel. No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli.

„No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý," chválil sa ďalší anjel. V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní. Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie, a žltšie, a menšie.

Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšľal o nich. Vstal, zobral píšťalku a vykročil za svojím nosom. Keď prišiel k úpätiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory. Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.

***

Od 1.novembra  žijeme v tmavej časti roka, ktorá vyvrcholila 21. decembra slnovratom, v deň zvaný našimi predkami kračún. Toho roku je však tma tmavej časti roka v synchronicite s druhou vlnou koronavírusu. Tmavé obdobie roka, tmavé globálne obdobie na celom svete. Vidíš to tiež tak?

- Tohto roku bolo tmavé obdobie aj v svetlej časti roka. Začalo síce v marci, v tmavej časti roka, prešlo celou jeho svetlou časťou. V lete sa zdalo, akoby sa situácia upokojila. Stratili sme však bdelosť a výsledky straty bdelosti teraz žijeme v tmavej časti roka. Sme ponorení do temnoty, sme boli v záhrobí rovnako, ako Ježiš bol.

Prestali platiť naučené vzorce, pravidlá, nemôžeš nič, lebo nevieš, čo bude zajtra, pozajtra, popozajtra. Dnes sú také, zajtra onaké... veľmi dôležité je však zostať v súlade s univerzálnymi pravidlami. Ostať v pokoji, nejsť do individuálneho chaosu. Keď totiž ideš do priestoru odporu a chaosu, nepochopíš zmysel celého príbehu, ktorého si súčasťou. Ani náhodou si sa v ňom neocitla náhodou. Vždy má všetko svoj zmysel, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Vždy. Len my to nie vždy vidíme. Doba je veľmi náročná. Skúša ľudí a keď nie je niekto dosť hlboko ponorený v sebe, stráca sa. Môžeš to vidieť aj na ľuďoch, ktorí sa prezentujú ako prebudení. Sami o sebe hovoria, že sú prebudení, vedomí, ale zúfalo hľadajú, na ktorú stranu ísť... a bojujú. Zas bojujú. Netreba bojovať, netreba meditovať na to, aby Zem zosilnela. Meditovať treba na to, aby sa človek zobudil (pozn. aj Milan Rúfus, slovenský poet, napísal, že rozprávky sú na to, aby sa dospelí zobudili, nie aby deti zaspali). Zem je dosť silná, nemá vôbec žiaden problém. Problém je v tom, že my ideme zachraňovať, pomáhať, že my si myslíme, že vieme, čo je dobré pre celok. To je pýcha a rovnaký nezmysel, ako keď ľudia hovoria, že sa postavia na obranu Boha, že chránia Boha. Je Boh slabý, je obeťou, že ho chcú zachrániť, ochrániť?

Zo svojej pýchy si myslíš, že ty si tá, ktorá má slabých zachrániť, ale nevidíš, prečo sú slabí. Vidíš ich ako obete, chudákov. To je nešťastie. Nesúcitíš s nimi, ale ich ľutuješ. Ideš slabých zachraňovať, aby si ich „svojou pomocou“ ešte viac unížila, aby si sa ty zdvihla. To je zneužitie.

Každý je obeťou vtedy, keď sa obeťou sám stal. Dovolil si byť obeťou, každým krokom sa obeťou stával. Ak ideš zachraňovať Boha, Zem, hocikoho, tak ich považuješ za obete. A keď nie sama, tak sa spojíš s ďalšími desiatimi, dvadsiatimi a potom zachraňujete... Stále je to o prevážení váh na jednu stranu, lebo toto považujeme za správne a dobré, tamto nie. Nevidíme, že všetko má svoje dôvody a príčiny a cez všetko sa učíme vidieť a porozumieť. Všetko, čo sa deje, sa deje v záujme dobra všetkých zúčastnených. To je jedno, či sú na tejto, či na onej strane váh. Chaos a tmu, ktoré momentálne vnímame, ty sama vnímaš ako chaos. Chceš ho upratať tak, že upraceš chaos, ktorý vidíš vo vonkajšom svete. Uprac si v sebe. Potom sa chaos, ktorý ty vidíš, zmení na dokonalý boží poriadok. Pritom sa s daným objektom, ktorý pozoruješ, nič nezmenilo. On je stále rovnaký, aký bol. Zmenila si sa ty a tvoj pohľad.

Povedz, prosím príklad, v ktorom môžem vidieť za chaosom poriadok.

- Napríklad: si v centre New Yorku, vidíš ulice, jednu, druhú a obrovské množstvo ľudí, ktoré sa v nich hmýria. Vnímaš to ako obrovský chaos, cítiš sa stratená. Keď však vyjdeš na najvyššiu možnú budovu v meste a odtiaľ sa pozrieš, zistíš, že každý jeden bod má svoj zmysluplný cieľ, každý ide za svojím cieľom. Odrazu vidíš, že je to jeden dokonalý poriadok a systém. Chaos neexistuje. Chaos je stav, keď človek stratí vedomie a boží poriadok, ktorý tu je, vníma ako chaos. Ak by si pripustila, že existuje na Zemi chaos, pripúšťaš, že Boh je omylný, že sa môže mýliť a že dokonalý kvet života je nedokonalý, že sa stala nejaká porucha, chyba.

Nemohla sa stať, lebo kvet života je nemenný, stály a večný. Univerzálny zákon sa nemení ani na sekundu. Od prvopočiatku až do nekonečna sa nemení. To, čo sa mení, je naše vedomie, naše vnímanie toho, na čo sa pozeráme. Preto v istej chvíli vidíš veci tak, potom inak, ale daná vec je stále rovnaká. Nijako sa nezmenila. Čo sa zmenilo? Tvoj pohľad. Tvoje vedomie – tvoja bublina sa buď zväčšuje, alebo zmenšuje. Keď sa totiž stotožňuješ s energetickým poľom, platí zákon zmenšovania a zväčšovanie, a tak aj tvoje videnie môže byť menšie alebo väčšie.

Ako je potom možné, že v niektorých situáciách cítim krivdu, nespravodlivosť?

-... lebo vidíš len akýsi úsek danej udalosti, ktorú považuješ za nespravodlivú. Nevidíš ju v celistvosti, nemáš mnoho očí. Nepozeráš sa na situáciu toľkými očami, koľko očí na Zemi je. To je multidimenzionálny pohľad na pravdu. My však máme jednostranný obraz, a preto vidíme pravdu jednostranne. Vylej tuš na papier, zlož papier na polovicu, potom ho otvor a interpretuj, čo vidíš. Vidíš to, čo tvoj mozog zobrazí – je to fľak, stále je to fľak, ale ty tam môžeš vidieť motýľa, kvety, záhradu, príšery, draka, ohrozenie. To, čo je v tebe, to ti vytiahne, ale objektívne je to atrament na papieri. Tak aj my v rôznych situáciách vidíme rôzne obrazy. Ľudia sa cítia ohrození tým, tamtým, hentým... z vecí, ktoré nevedú k žiadnemu takému záveru, ale oni vyvodzujú z nich ďalekosiahle závery a neuveriteľnosti.

... nevieš zaujať priestor pokoja, lebo si celá rozhádzaná, vnútorne roztrieštená na kúsky. Tie kúsky spolu bojujú, lebo tak si si to nastavila – bojovať za každú cenu až do posledného dychu, až kým padne posledný vojak. A potom na čokoľvek pozrieš, cítiš neslobodu. Cítiš sa obmedzovaná, ohrozená, lebo v sebe máš subosobnosti, ktoré ťa ohrozujú, útočia na teba a ty boj premietaš do vonkajška. Potom aj situácie, v ktorých nie je žiadne ohrozenie, ty v nich vidíš ohrozenie a aby si nebola sama, hľadáš ďalších, na ktorých prenášaš svoje obrazy a vysvetľuješ im, prečo sú oni ohrození, prečo sa majú cítiť ohrození a prečo máte ísť spolu na barikády.

Veľakrát ide o to, že si v minulosti niečo, nejaké svoje pocity, svoje emócie prekryla, slniečkovo zabalila a trpela, trpela. Trpela v práci i doma. Teraz môžeš mať pocit, že už nevieš vydržať a vyzývaš do boja a ešte máš pocit, že si na správnej strane. Súložíš za poctivosť mladých dievčat sexom, obrazne povedané. To je boj za mier.

Práve tma, súčasné tmavé obdobie, z nás všetku nespokojnosť, napätie i agresivitu vyťahuje. V tom je tma liečivá. Zasvietila tmou na to, kde sa nachádzame, čo robíme, aké sú naše postoje, aké sú naše kvality. Musíš byť fakt pripravená, aby si situácie zvládla.

Krízy vždy človeka priviedli na kolená a k pokore. Keď sa máme dobre, nie sme ochotní kľaknúť. Dobrá doba prináša slabých mužov, ťažká doba silných mužov – je to presne o tom, že keď máme hojno, potom máme hovno. Keď sú mierové časy, my muži slabneme a strácame schopnosť vôbec pokľaknúť, uvedomiť si silu prírody, uvedomiť si hodnotu zákonov... nie, načo, je nám fajn. Keď sa všetko zosype, padneme na kolená. Pozitívom situácie na kolenách je, že vtedy sme ochotní uvedomiť si základné hodnoty života. Uvedomiť si, aký dar sme zrodením dostali a na čo vlastne tu sme.

Som presvedčený o tom, že človek je múdra bytosť. Keď veľakrát zažije pády, na konci dňa pochopí, že práve keď sme na vrchole, keď nám je najlepšie, vtedy máme byť najviac pokorní, najviac sa udržiavať v priestore zostať sám sebou a nie uveriť, že ja som už za vodou. Myseľ nám neustále podsúva, že ja to už mám vyriešené, že sa ma to už netýka. Na vrchole zostaň v pokore, lebo potom nemusíš padnúť. Zmyslom pádu je len to, aby si znovu mohla povstať. Neustále opakujeme príbeh o Fénixovi, ktorý musí znovu vstať z popola. Najprv musí zhorieť, aby mohol letieť. Prečo? ... lebo je to program, ktorý sme nerozpoznali v sebe. Nežijeme svoje životy, ale stávame sa živými automatmi, ktoré žijú len svoje programy. Duša je za programom umlčaná.

Niekomu však mohlo roky trvať, že nikdy nepovedal svoj názor, že jeho duša bola umlčaná a práve teraz, v tmavej časti roka, sa odhodlal. Možno nešikovne, ale postavil sa sám za seba...

- Rozumiem tomu, že niekto mohol celé životy potláčať seba. Obetoval seba samého a pre neho je heroický výkon, že povie svoj názor. Už je to závan kroku vpred – wau, dovolila si si. Úžasné. Len nevidíš druhý krok, ktorý ti prinesie ďalšie kolo utrpenia, bolesti. Keď by som ti zasvietil, zaútočíš na mňa. Čiže tým mi hovoríš – neukazuj mi nič, lebo pre mňa je momentálne dôležité, že smiem povedať, že smiem rebelovať. Neprekáža, že hlúposti hovoríš, neprekáža, že agresivita, že to bude bolieť, dôležité je – už som si dovolila. Keď príde k druhému kroku, že to, čo si si dovolila, ti spôsobí ešte väčšiu bolesť, tak si “dovolenie“ zamkneš na taký zámok, že už ďalších sto životov si nedovolíš pípnuť. To už nevidíš. Aké by bolo krásne – nič, len dôverovať, a kráčať ďalej.

Len si pískať, kráčať ďalej a nestarať sa o to, že si na vrchole hory. Kráčaj ďalej. V príbehu o píšťalkárovi je všetko – aj návod, čo robiť, aj ako riešiť situácie.

Súcitím s tými, ktorí sedia na lúke a porovnávajú si krídla. To však neznamená, že sa k nim pridám a budem medzi nimi robiť sudcu. Prípadne vysvetľovať, aké je niečo úžasné, alebo aké utrpenie príde, keď im sčernejú obe krídla. Súcitím – áno, majú to v tejto etape takto, ty si pískaj svoje a kráčaj ďalej. Vonkajší svet prestáva byť dôležitý.

Ako však prijať informáciu, že vonkajší svet prestáva byť dôležitý, keď v ňom vidím tmu a chaos, ktoré sa ma reálne dotýkajú?

- Sme rôzni ľudia, treba nám hovoriť rôznym jazykom. Ľudia, ktorí rozumejú, idú do pokory, do ticha, stíšili sa. Ak veľa rozprávajú, ak veci komentujú, sami sa strácajú vo vlastnej vrave. Vytvárajú si také frekvencie, že v nich samých vzniká chaos. Prestávajú veciam rozumieť a získajú presvedčenie, že vonku je chaos. On je skutočný a zároveň je priemetom toho, ako my všetci dané situácie vidíme. Interpretujeme vonkajší svet, ale interpretácia závisí od úrovne vedomia daného človeka. To je základná poučka. Toto si uvedom. Ty nevidíš realitu takú, aká je. Vidíš ju takú, ako ju interpretuješ podľa svojich filtrov. Často je to interpretácia niekoho interpretácii a vkladáš do nej ešte svoje domnienky na domnienky toho, ktorý tiež stavia na domnienkach. Ty máš tak domnienky o domienkach, domienkach, domnienkach domienok domienok... donekonečna. To sú vrstvy ilúzii, sebaklamy, a tak vytváraš celé systémy ilúzií, ktoré potom premietaš von.

Chápeš, aké je to celé nezmyselné? Medzitým vykvitol kvet, ktorý si si nevšimla. Zavoňala fialka, ktorú si nezachytila, že vonia. Nevidíš včeličku, ktorá nesie peľ do úľa, nevidíš, aká je úžasná. Okolo teba sú vecí, o ktorých netušíš, že sú. Pred očami ti rastú deti, pri ktorých si si nestihla všimnúť, že vyrástli. Nevidíš babičky, ktoré si si nestihla napočúvať, akú múdrosť mali v sebe. Všetko si odniesli do hrobu, lebo to nemali komu povedať. Medzitým ti život medzi prstami utečie, pretečie a ty si ho ešte ani sekundu nežila, lebo sa zaoberáš domnienkami domnienok, domnienok... a všade tma, lebo nedôvera je obrovská. Veríš ilúzii. Nemáš sa o čo oprieť. Nič v ilúzii nie je pevné. Nič, o čo by si sa oprela a cítila bezpečne. Nemáš sa čoho chytiť. Všetko je len vata, kulisa, papierové steny.

Medzitým tvoje svetlo hasne, lebo ho hľadáš mimo seba. Pritom ty si svetlo. Ty si bytosť, ktorá je schopná prijať energiu a zmeniť ju na svetlo a teplo. Ale porozumieť, ako rozsvietiť svoje vnútorné svetlo, ako rozžiariť, srdce, aby si svietilo dôverou, súcitom, aby vyžarovalo lásku, súcit, pokoj, ako to urobiť?

Ako? Prejaviť úctu predkom, rodičom. Cítiť ich v sebe, ďakovať každý deň za to, čo ti dali, za to, čím si dnes, že si tá, že si ten, ktorý je zodpovedný za to, kam ich vedieš. Potom je radosť, potom je sila, potom je pokoj, si kreatívna, všetko je v tebe. Je veľmi ľahké vyhasnúť, len tlieť, len dym púšťať. Svetlo, oheň je možné znovu rozsvietiť, rozžiariť a vtedy znovu vznikne nový deň. Zobudíš sa a vieš, že je všetko v najlepšom poriadku.

Ako sa teda zobudiť a svietiť aj v tme, v tmavom období roka?

- Zapáliť doma  svetlo, sviečku, oheň v kozube... Téma svetla je momentálne veľmi, veľmi aktuálna. Sme v temnej časti roka a svetlo v nás nám má svietiť. Potrebuješ si ho udržať, lebo nikde z vonku ho nedostaneš, nikde vonku ho nenájdeš. Tí, čo hľadajú svetlo vonku, nemôžu ho nájsť. Musíš ho nájsť v sebe.

Ako ho rozsvietiš? Tým, že začneš dôverovať, že prijmeš, že svet je v najlepšom poriadku. A ideš do ticha, do úplného prázdna. Medituješ na prázdnotu. Zaži prázdno čo najviac. Po každej vete, po každej myšlienke, po každej udalosti, ktorá sa udeje a predtým, než začneš hodnotiť – ponor sa do ticha a vedome sa v ňom udrž nejaký čas. Potom uvidíš, či treba niečo hodnotiť, súdiť...

Predstav si situáciu, keď píšťalkár ide okolo anjelov, ktorí sa dohadujú o krídlach, o tom, akí sú a prečo sú dobrí... a medzitým vidíš, ako im krídla žltnú, tmavnú, ale nepotrebuješ ich hodnotiť. Vidíš a vieš, preto si pískaš a ideš ďalej. Pískanie je to, čo ťa v tej chvíli zachráni, aby si neupadla do posudzovania, aby si sa nevyvýšila, neponížila, nepridala sa k nim ako ďalší anjel s tmavnúcimi krídlami. Oni tam sedia preto, aby ich každý pocestný videl, počul a mohol sa pripojiť.

Takže pasca? (Vladimír sa jemne usmieval, nastala dlhšia dramatická pauza, chvíľu nič nevravel...)

- Pasca, ak sa na situáciu pozeráš ako na pascu. Ja nevidím debatujúcich anjelov ako pascu. Vidím troch učiteľov, ktorí ma učia a dôverujú mi, že nájdem správny postoj. Veky už chodíme okolo kopca, vždy tam stretneme anjelov a už sme skúsili sa pridať k jednému, druhému, tretiemu, už sme vyčerpali všetky kombinácie a kedy nám prepne? Aha, cez anjelov nás vesmír učí. Rozumieš? Na jednom stupni učenia je, že už vieš hľadať možnosti aj za cenu toho, že vieš, že A nie je správne, B nie je správne, C nie je správne. Vylučovacou metódou. Vylučuješ každú ďalšiu nesprávnu. Až prídeš k tomu, ako to je. Zistíš sama, čo je správne. Ty sama zistíš. Veď aj malé decko ti povie – ja ťam, ja ťam... Neber mu jeho príležitosť.

Sú rôzne cesty, ale svetlo si ťa na konci dňa nájde... lebo ty si svetlo, ty si tá, ktorá sa rozžiari, energia príde, rozsvietiš sa a máš jasno. Potom si prirodzeným svetlom pre iných. Ľudia tvoje svetlo vnímajú a prídu k tebe. Si svetlo. Aj ty, aj ja, aj my... Rastieme spolu.

Vlaňajší rok bol  výnimočný rok plný príležitostí rozoznávať svetlo i tmu v nás. Žiarivé svetlo, liečivú tmu. Nech nový rok je plný príležitosti ísť ním RAdostne.

S láskou VladimíR a SaritA

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita