Sidebar

Vyhorenie v osobnej oblasti sa môže týkať každého z nás najmä vtedy, ak svoj život žijeme jednotvárne, stereotypne, rovnako a bez vášne. Teda vyhorenie sa môže týkať aj žien na materskej, aj umelcov, aj manželského života, aj single života... a presne o tomto všetkom sme s Vladimírom Červenákom viedli etikorozhovor. Nech sa páči: 

Akú príčinu má vyhorenie vosobnom živote? 

- Takú istú ako v pracovnom – stres a stereotyp. Keď sa manželia napríklad veľmi držia svojej role, potom ten druhý má pocit, že nemá priestor pre seba. Napríklad žena je uviazaná povinnosťami na materskej dovolenka a  muž robí. Ona túži aspoň na chvíľu vypadnúť z kolotoča v domácnosti a v starostlivosti o dieťa či deti. Pre muža platí to isté, keď chodí len do práce. My muži potom utekáme k zábavkám, ku svojím koníčkom. Rodina sa stáva koníčkom až na starobu. Potom už muž záhradníči pre rodinu, včelári pre rodinu.  

V aktívnom živote muža však zábavky typu ako sú poľovníctvo, rybárstvo, nejaká frajerka, pivo, kamaráti, hento, tamto, sú úniky z pracovného stereotypu. Muž len robí, robí. Poznám jedného chlapíka, ktorý hovorí, že ho už nebaví stále pracovať. Čo má z toho celého, že robí od rána do večera, večer  doma dostane najesť, ale sedí pri stole sám. Všetci jeho blízki sú už navečeraní. Je nespokojný s takýmto životom, ale ako si ho organizuje on sám? Veď je hlavou rodiny. Zmenu má on v rukách, ak je zmeny ešte schopný. 

S rodinným vyhorením sme teda na tej iste platforme ako pri pracovnom vyhorení. Ide o stratu autentickosti, integrity, zodpovednosti a obohacovania. Ak tieto štyri princípy nežijeme, vždy toho dôsledkom je vyhorenie alebo riziko vyhorenia. Vyhorenie je priamo dôsledok toho, že nie sme naladení na vlnu tvorenia života, lebo strácame autentickosť, integritu, zodpovednosť a schopnosť obohacovať. Ak žijeme len pre seba, môžeme byť aj autentickí, aj v integrite, aj zodpovední, ale keď tvoríme len pre seba a  tvorenie nemá zmysel pre ostatných, tiež sa stráca zmysel života, dochádza k prázdnote a vyhoreniu.  

Život plynie. Zastavenie plynutia, uviaznutie v kruhu stereotypu je však peklo. Vyhorí palivo, vyhorí energia.  

Ako získať energiu na návrat zvyhorenia do života?

- Energiu nepotrebuješ získavať. Veď plávaš v energii, v oceáne energie. Je jej všade okolo teba, v tebe dosť. Aj spôsobov, ako získavať energiu, je veľmi veľa. Každý ti však môže poradiť niečo iné, čím si môžeš energiu získať. V skutočnosti my energiu nezískavame, lebo sme jej súčasťou. Sme energia, si energia. Najvyšší spôsob, ako si zabezpečiť dostatok energie je dovoliť jej prúdiť. Povedať jej áno. Vtedy je príležitosť rozpoznať, že energii hovoríme nie, ukončiť nie. Otočiť nie na áno znamená otvoriť sa prúdu energie, otvoriť sa spojeniu, proaktívnemu nastaveniu a výsledkom je vždy kreativita a správne fungujúce piate energetické centrum pod kľúčnymi kosťami. Vtedy sme kreatívni, zažívame jedinečnosť, neopakovateľnosť. To je prvá vec, ktorú potrebujeme zažiť – autentický život. Cítiť, že žijeme autenticky, neopakovateľne, jedinečným spôsobom. Tento spôsob žitia nám dvíha sebaúctu, sebadôveru. Sme schopní žiť autentický život, nie kópiu niekoho iného. Odpozorovanú kópiu. 

Zopakuj mi, prosím, čo je teda príčinou vyhorenia v  pracovnom, rodinnom či osobnom prostredí? 

- Vždy narušenie rovnováhy  a štyroch princípov: strata autentickosti je príčinou straty integrity a schopnosti byť zodpovedný za svoj život  a vzdanie sa priestoru všetkým svojím potrebám. Podotýkam, že aj pudové potreby sú dôležité. Dať priestor aj fyzickým, telesným potrebám. Napríklad sa dobre  unaviť. To je jedno v čom. Zažiť vrcholy a pády života, pestrosť, farebnosť. Jednoducho – zmenu. 

Upadnúť do stereotypu, to je úplne proti životu. Všetci sme  konštruovaní na autentický život, byť jedineční v každom jednom vyjadrení seba samého. Vo všetkom. Aj zmysluplný život, ak ho žijeme jednotvárne stereotypne, vedie k upadnutiu, k vyhoreniu.  

Keď však máš k niečomu vášeň, cítiť ju. Je to energia, je to oheň. Ak energia vyhasne, človek vyhasne. Potom príde stereotyp, nuda, zomieranie. Takého človeka nič nedrží pri živote, stráca sa vôľa k životu, dochádza k vyprázdneniu, vyhoreniu, začmudia sa sklá na lampe a vo vnútri zostane tma. To sú dôsledky vyhorenia. 

Čo môžem urobiť pre to, aby som ostala vpohode, aby ma vyhorenie obišlo? 

- Udržať si vášeň. Vášeň si udržíme vtedy, ak máme dostatočný priestor medzi dvoma polaritami, ktoré pozerajú na seba. Tzn. že vášeň medzi mužom a ženou, medzi mužským a ženským je vtedy, keď je medzi nimi správna úroveň napätia, ktorá zároveň udržiava ich svety dostatočne ďaleko od seba, ale zároveň sú si dostatočne zaujímaví jeden pre druhého, sú si navzájom príťažliví. Príťažlivosť udržiava vášeň.  

Vo filme Červený stan  je to nádherne ukázané. Keď sa matka s mužom o niečom dôležitom potrebovali poradiť, stretli sa sami a povedali si čo a ako. Potom žena to išla povedať ženám ženským jazykom, muž mužom mužským jazykom. Žena sa nepostavila pred chlapov a začala im ako matka nakladať, že ty toto a toto a toto...  

Takýto spôsob komunikácie sme tiež niekde výrazne stratili. Podľa mňa sú práve preto úžasné ženské a mužské kruhy. Žena v nich ženám hovorí ženským jazykom a ony jej reč berú, žerú ju. Ak by však do ženského kruhu prišla žena s mužskou polaritou, ona nerozumie tanečkom, kvietočkom, sukničkám, ona potrebuje mužským jazykom počuť.  

V ženských a mužských kruhoch ide o to, aby bolo viac priestoru na ženské i na mužské. Potom by tieto dva svety mali k sebe omnoho bližšie ako takto, keď sa všetko premieša. Je to také isté, ako keď zoberieme všetky farby dúhy, vylejeme ich do pohára a zamiešame. Vyjde šedá farba. Pritom sme zmiešali všetky krásne farby. Nevznikne ani biela, ani čierna. Jednoznačne šedá. Šedá je najťažšia farba, nemá vášeň. Ešte nie je mŕtva – nie je čierna, ale ani nežije. Zombi – živá mŕtvola. Potom aj vyhorení ľudia sú takí – nemastní, neslaní, šedí. Vidno to aj na pokožke, aj na držaní tela, aj na postoji, na všetkom. 

Hovoril si v texte o vyhorení v pracovnej oblasti, že skôr, ako upadneme do depresie avyhorenia, prídu poslíčkovia–zvestovatelia sodkazmi. Ktorí sú to? 

- Už sme hovorili o strese a stereotype, teraz sa pozrime konkrétne. Napríklad na hnev. Príde vtedy, keď z chaosu a stresu nevidíš cestu.  Prichádza obviňovanie navonok. Hnev rastie. Hnev, samozrejme, ťa oberá o silu, príde bezmocnosť. Bezmocnosť znamená, že energia je vyčerpaná a padneš až na prvé energetické centrum, kde máš strachy. O ktoré konkrétne ide pri vyhorení, zopakujem: strach z odmietnutia, strach zo zlyhania a strach z bezmocnosti a smrti.  Hnev nás na prvý pohľad akoby trochu katapultuje do  sily, ale vždy je to len na krátku dobu. To sú posledné zbytky paliva, ktoré vyhoria veľmi rýchlo a prídu bezmocnosť, zahanbenie a zlyhanie. Klesneme naspäť na koreňové energetické centrum a tam znovu prežívame strach – to sú pocity ohrozenia, zlyhania, opustenia.  

Lokálne, pracovné a osobné krízy ovplyvňujú okolie podľa sféry vplyvu človeka. Jeden človek ovplyvní svojich najbližších – partnerov, rodinných príslušníkov, možno pracovisko. Zvyčajne sa to ďalej nedostane. Hlava rodiny má krízu, cítia ju aj deti, ktoré sú o fraktál nižšie. Nemáme napríklad informáciu, že niekto vyvolal celospoločenskú krízu preto, že ho podviedla žena.   

Osobná kríza, ktorá sa prejavuje aj cez vyhorenie, sa týka len teba, a ak ju ty pochopíš, vedie k zmene. Partnerstvo, manželstvo, možno zamestnanie sa síce zrútia, ale ak pochopíš, zmúdrieš. V ďalšom kroku už budeš iná.  

Ak však nespracuješ stres a krízu z neho vyplývajúcu, neprevezmeš za ňu zodpovednosť, ale naopak, hodíš vinu na šéfa, spolupracovníkov, partnera, deti  – to preto, lebo on, ona a ja som len obeť – nepochopila si zmysel stresu, krízy, nevyužila si krízu na rast. Zostávaš potom v tej istej alebo ešte nižšej frekvencii, lebo sa cítiš obeťou toho, čo sa ti stalo. Padáš ešte nižšie. Ak sa pokúšaš na nižších frekvenciách vrátiť sa do situácie, ktorá bolo pred krízou, neuspeješ. Totiž keďže máme nižšie frekvencie, lebo sme padli do obete, do vyhorenia, tým pádom máme ešte menej energie, a nové situácie, ktoré budeme zažívať, budú ešte ťažšie. Zacyklíme sa, nevidíme z krízy vyhorenia cestu von.  

Vyhorenie prichádza, keď sme žili veľmi rýchlo, nemali sme čas na dôležité veci, pritom sme mali ľudí okolo seba, ale nemali sme na nich čas. Nevytvorili sme si čas na seba samých, na svoje záľuby, radosti, na oddych. Nevytvorili sme rovnováhu vo svojom konaní, ani sami v sebe. 

Pozrime sa ešte na depresiu, na stav, keď už sme na samom dne vyhorenia.  

- Ak vtedy nedostaneme pomocnú ruku, môžeme ostať v depresii uviaznutí. Prvá pomoc však je prijať situáciu. V etikoterapii prijatie máme ako základnú zručnosť. Prijať aj so všetkou zodpovednosťou, že to je moje. V tej chvíli ťa môže záchranné koleso vytiahnuť hore.  

Ak sa tak nestane, človek až do smrti ostane v depresii a zároveň rastie jeho pocit, že je obeťou, rozpúšťa sa nádej. Prepadne do beznádeje, za ktorou môžeme vidieť bezmocnosť. Ak takýto človek zomiera v pocite obete, prehral. Nasledujúci život, zajtrajšok bude patriť obeti a stále väčšiemu pocitu obete. Odtiaľ sa človek môže vyslobodiť len cez silu súcitu inej bytosti, ktorá svieti, ktorá úplne nesebecky slúži svetu. Veľmi som vďačný za to, že vidím tieto súvislosti a chápem, aké peklo musí byť nevedomosť, ktorá je príčinou utrpenia. Modlím sa – Bože, zbav nás všetkej nevedomosti, ignorácie a arogancie. 

Ako teda z tohto všetkého von, aby vyhorenie bolo aj šancou na nový život? 

- Praktizovaním nejakých techník: cvičení, náuk, meditácii, sebapoznávacích techník, služby, praktizovaním niečoho, čo nám dá prax, keď sa ocitneme v kríze. Praktizovaním niečoho, čo sa nám stane dúhovým frekvenčným mostom, ktorý nám dá silu, aby sme preskočili z jedného brehu na druhý. Z brehu obete do sily tvoriacej sebavedomej bytosti.   

Prevenciu pred vyhorením a cestu do rovnováhy môžeš podporiť  aj nejakou svojou praxou. Napríklad modlitbou, meditáciou, stíšením, ale rovnako a plnohodnotne aj spevom, smiechom, radosťou, tvorivou činnosťou, ktoré  budeš pravidelne do svojho života „ordinovať“ ako tie správne prostriedky s dôverou a láskou.  Potom celý svoj život vnímaš ako službu svojmu rodu, sebe samým i celému spoločenstvu. Slúžiš svetu cez svoju autentickosť,  integritu, zodpovednosť a obohacuješ svet svojimi darmi, talentami, požehnávaniami. Výsledkom je radosť zo spojenia. Ty a svet ste jedno.  

Spomínal si súcit a zodpovednosť. Prečo ich vnímaš ako dôležité faktory zdvihnutia sa zvyhorenia? 

- Každá životná situácia je pre nás príležitosťou nájsť v sebe súcit. Súcit nám dáva šancu krízu zvládnuť a  zároveň sme oslobodení od toho, aby sme upadli do hnevu, vyjednávania či depresie a vyhorenia. Ale ešte raz vravím – aby sme krízu v pohode zvládli, na to potrebujeme mať zručnosť prijať situácie. Napríklad prijať signály vyhorenia hneď na začiatku, keď sa začínajú prejavovať cez prvú nespokojnosť, prvý hnev. Rozpoznať ich a pozrieť sa im na „zúbky“. Prečo prišli? Kde mám ja v danej situácii zodpovednosť za ne? Čím som si ich do svojho života privolal?  

Cez prebratie zodpovednosti za seba a svoj život, odpustiť sebe aj iným  a naučiť sa cítiť vďačnosť. To všetko môžeme mať natrénované v pokojných časoch, kým žijeme svoj každodenný a podčiarkujem – pestrý život. Potom sa nás vyhorenie ani nepotrebuje dotknúť. Sme totiž autentické, jedinečné, zodpovedné bytosti, v plnej dôvere, v plnej sile, v pokoji srdca, v múdrosti a v spojení so zdrojom. Rastieme spolu.   

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita