Sidebar

  • Bratislava, Kurz základy etikoterapie, jesenný semester 2020

    Začíname verejnou prednáškou: Úvod do etikoterapie 8. september 2020 v SCkaV Školská 14, Bratislava o 17:00 do 19:30 10. september 2020, G19, Gaštanová 19, Bratilslava od 18.00 do 20.30 vst. 10,-€ Základný kurz: Etikoterapia cesta k celistvosti, zdraviu a spokojnosti. Nový cyklus začína 1. semestrom 17. septembra 2020 Ak máte zá...

Ak chceš objaviť svoj potenciál, vystúp z komfortnej zóny sám alebo sa o tento krok postarajú situácie, do ktorých sa dostávaš. Momentálne sa nám o nové možnosti a schopnosť prijať situáciu takú, aká je, postaral koronavírus. 

Často sme v našich rozhovoroch s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom hovorili práve o zručnosti prijímať, teraz máme možnosť zistiť, ako sme na tom. Prijímaš? Odmietaš? V rozhovore sa teda pozrieme aj na to, ako vnímať  akúkoľvek krízu ako šancu na osobnostný i spoločenský rast. Poďme na to: 

Začnem odporom – povieš mi, čo sa stane, ak súčasnú krízu neprijímam ako možnosť zmeniť sa, meniť svoje stereotypy, čo ak ju vôbec neprijímam, iba hundrem na všetko, čo sa jej týka. Som nespokojná, frustrovaná a cítim sa ako obeť celej situácie? Čo sa stane po odznení krízy?

- Vrátime sa do starých koľají. Vrátime sa do koľají, ktoré krízu spôsobili a znovu sa točíme v tých istých balastoch. Ak fungovali človek alebo spoločnosť doteraz v toxickom modeli, v sebeckom modeli, v nemorálnom modeli, prichádza kríza.  Keď ju však nevyužiješ na posun, zostaneš tam, kde si bola a dostávaš sa do ešte ťažších podmienok ako pred krízou. Je to presne také isté, ako keď niekto nepochopí život. Zomrie totiž v rovnakom vzorci, v akom sa narodil, ale ďalší život bude ešte ťažší ako ten, z ktorého práve odchádza. Nebude lepší, ale ani taký istý. Bude ťažší.

Kríza je moment, keď máš karmické prázdniny a máš možnosť sa zastaviť. Buď ťa kríza zloží a ideš na psychiatriu, alebo ju nejako odležíš, alebo využiješ situáciu, v ktorej sme napríklad my počas koronavírusu zatvorení doma a máš čas premýšľať o záležitosti, na posilnenie.

Kríza vždy človeka zastaví, lebo staré veci už nefungujú. Prestanú fungovať tak, ako fungovali do určitého momentu, teraz jednoducho nefungujú. Do krízy sa môže dostať človek ako jednotlivec, ale aj ako celé rodiny, alebo obec, alebo spoločnosť, dnes zažívame globálnu epidemiologickú krízu. Ešte neskončila a už sa prejavuje kríza hospodárska. V skutočnosti je to stále jedna tá istá kríza, kríza morálna. Kríza sa môže prejaviť na všetkých fraktáloch. Niektoré krízy sú len osobné, niektoré rodinné – vzťahové, iné spoločenské, ďalšie globálne, ale sú aj väčšie krízy. Napríklad galaktické.  

Krízy sa často dejú na všetkých úrovniach, ale nie na všetkých  súčasne. Niekedy však nastanú aj také konštelácie, čo sa fraktálovou rezonanciou deje celku, to sa deje aj jednotlivcovi. Vyššie krízy sa premietajú smerom dovnútra, ich vplyv je silnejší.

Lokálne a osobné krízy ovplyvňujú okolie podľa sféry vplyvu človeka. Jeden človek ovplyvní svojich najbližších – partnerov, rodinných príslušníkov, možno pracovisko. Zvyčajne sa to ďalej nedostane. Hlava rodiny má krízu, cítia ju aj deti, ktoré sú o fraktál nižšie. Nemáme napríklad informáciu, že niekto vyvolal celospoločenskú krízu preto, že ho podviedla žena.  

Teraz máme však globálnu krízu, takže máme šancu na globálnu zmenu. Skús si to sprítomniť cez seba. Osobná kríza, ktorá sa týka len teba, a ty ju pochopíš, vedie k zmene. Partnerstvo, manželstvo sa síce zrútia, ale ak pochopíš, zmúdrieš. V ďalšom vzťahu už budeš iná. To sú aj prípady, keď druhé vzťahy sú lepšie.

Ak si však nespracovala krízu, neprevzala za ňu zodpovednosť, ale naopak, hodila vinu na partnera – to preto, lebo on, ona a ja som obeť – nepochopila si zmysel krízy. Zostala si v tej istej alebo ešte nižšej frekvencii, lebo sa cítiš obeťou toho, čo sa ti stalo. Potom padneš ešte nižšie. Ak sa pokúšaš na nižších frekvenciách vrátiť sa do situácie, ktorá bolo pred krízou, neuspeješ. Totiž keďže máš nižšie frekvencie, lebo si padla do obete, tým pádom máš ešte menej energie, a nové situácie, ktoré budeš zažívať, budú ešte ťažšie.

Presne toto sa deje teraz na globálnej úrovni ľudstvu. Žili sme veľmi rýchlo, nemali sme čas na dôležité veci, pritom sme mali ľudí okolo seba, ale nemali sme na nich čas. Teraz nemáme ľudí okolo seba, ale máme čas.  Čo urobíme inak? Uvedomíme si hodnotu toho, čo máme a čo nemáme?

Správne chápem krízu tak, že zrazu neplatí to, čo platilo doteraz a ja idem v dôsledku toho do chaosu? Neviem, kde je sever, nadávam na všetko, so všetkým som nespokojná?

- Presne to sa deje na globálnej úrovni, ale ty si to môžeš predstaviť na osobnej. Ľahšie pochopíš, čo sa s ľudstvom deje a môžeš ostať súcitnou bytosťou. Kým si však v odpore a vo všetkom tom, čo si opísala v otázke, súcitnou a láskavou bytosťou nemôžeš byť. Mať v sebe odpor a súcit súčasne – to nejde. Potrebuješ sa z odporu uvoľniť, vyliečiť.

Takže príklad: si vo vzťahu. Zrazu partner odchádza. Stereotypy, v ktorých si dovtedy s partnerom bežala, zrazu padnú. Niečo sa stratilo, niekto ti chýba. Rozumieš? Akcia – reakcia. V reaktívne živote vždy reagujeme na nejaké situácie. Si naučená reagovať nejakým spôsobom na nejakú situáciu. Napríklad obranou, útokom, útekom, alebo sa tváriš, že sa ťa to netýka – si mŕtva myš. Tieto reakcie sa prejavujú aj v súčasnej kríze. To je náš naučený spôsob reagovania. Zrazu naučená reakcia nemá na čo reagovať, lebo realita je inak. Preto prichádza najprv chaos. Zmätok je v tom, že mozog odrazu nevie reagovať na zmenenú situáciu. Nemá ako reagovať a z toho vzniká chaos. Odľahčím – z chaosu je v tebe splašená koza. Z oplašenia je najťažšia smrť. Rozumieš tomu?  Odrazu nemáš impulz k naučenému reagovaniu. Podvedomie už čaká, ktorý zo známych impulzov príde, aby mohla amygdala naučeným spôsobom reagovať. Lenže momentálna situácia je úplne nová. Neznáma.

My máme strach z neznámeho, z toho, čo nepoznáme. Bojíme sa budúcnosti, lebo nevieme, čo bude. Teraz si nerobíš plány na dva, tri mesiace a vôbec nie už na rok, lebo nevieme, kedy situácia s koronavírusom skončí.  Nevieme, ako bude ďalej.

No, ak by som ostala v tomto, o čom hovoríš, som v riadnej „depke“! Čo najlepšie si zo súčasnej situácie vybrať?

- Ber ju ako novú fázu učenia. Uč sa v novej situácii inak fungovať. Všimni si, kto sú napríklad skutočnými lídrami v tejto situácii? Predsa tí, ktorí sú nad vecou. Tí, ktorí neupadli do chaosu a nezačali fungovať vo vzorcoch obrana – útok, ale zostali proaktívnymi v spoločnosti. Oni sú lídrami, oni môžu uchopiť situáciu a viesť racionálne. Keď krikľúni prevážia v spoločnosti, sťahujú ju dole. Preto kritické množstvo tých, ktorí sú v spojení, ktorí sú proaktívni, je momentálne veľmi dôležité.  Čím je ich viacej, tým jednoduchšie podržia tých, ktorí sú v chaose, a vyvedú ich na svetlo.

Čo sa totiž deje, keď sme v chaose? Kým mozog nájde pevné body, ktorých by sa chytil, potrebuje jasné mantinely a hranice. Toho sa vie držať, lebo konečne nejaký pevný bod v chaose, lebo vie, čo má robiť, čoho sa držať. Zneisťovanie v tejto situácii vyvoláva ďalšiu úroveň chaosu, hnevu a strachu. Preto počas krízy ide veľa ľudí do hnevu.  Správny krízový manažér je prepojený cez päť úrovní vedomia. Od fyzickej po spirituálnu. Všimni si, ako duchovní vodcovia sveta s pokojom hovoria o situácii. Súcitia, vedia upokojiť ľudí. Je veľmi, veľmi dôležité, aby títo ľudia zasvietili. Aj to robia.

Teda súcitiť s tými, ktorí sú v chaose? To je napríklad aj moje učenie?

- Áno, súcitiť, lebo súcitom podporuješ, aby schaosení išli do pokoja. Tí, ktorí sú sami v chaose, totiž chaos šíria a nevidia cestu z chaosu von. Sú nespokojní alebo netrpezliví alebo chcú rýchlo utiecť zo situácie. Ich amygdala velí na útek. Keď sa nádej rýchlo neobjaví a chaos pokračuje, príde fáza hnevu.

Na globálnych úrovniach je táto fáza veľmi nebezpečná. Vtedy vznikajú hromadné demonštrácie, ľudia sú v uliciach.  Teraz nejdú do ulíc, lebo vírus je životunebezpečný. Strach ovláda aj hnev. Keby nebolo ohrozenie na životoch, ľudia sú už v uliciach.

Hnev príde vtedy, keď z chaosu nevidíš cestu a prichádza obviňovanie navonok. Hnev rastie. Hnev, samozrejme, vyčerpá energiu, príde bezmocnosť. Bezmocnosť znamená, že energia je vyčerpaná a padneš až na prvú  koreňovú čakru, kde máš strachy. Hnev nás akoby trochu katapultuje do  sily, ale vždy je to len na krátku dobu. To sú posledné zbytky paliva, ktoré vyhoria veľmi rýchlo a prídu bezmocnosť, zahanbenie a zlyhanie. Klesneš naspäť na koreňovú čakru a tam znovu prežívaš strach – to sú pocity ohrozenia, zlyhania, opustenia.

Je správne v tejto situácii pozerať na rôzne modely opatrení v iných krajinách a porovnávať? Napríklad policajné opatrenia v Číne či liberálne vo Švédsku, Španielsku?

- Nedá sa porovnávať. Každý krajina má svoje originálne korene,  svoju kultúru fungovania. Ľudia, ktorí hľadajú východiská inde, teda mimo seba a svojej krajiny, sú v obrovskom strachu. Pozerajú na situáciu cez svoje strachy a hovoria – tak by sme to aj my mali urobiť. Pritom netušia, o čom to je. Strach veľakrát zapríčiňuje, že strácame zdravý rozum. V strachu nemyslíme na iných, v strachu už nevieme byť sociálni, súcitní, lebo zafungoval v nás pud zachovania života. Svojho. Hľadáme, ako seba zachrániť.

Počkaj chvíľu. Vieš, čo mi teraz napadlo? Máme strach, ale hľadáme vo vonkajšom a cudzom svete záchranu, no neobraciame sa ku svojim koreňom. Predsa strach súvisí s koreňovou prvou čakrou a našimi predkami. Keby sme sa obrátili do seba, do svojho rodu, jednoduchšie by sme si vedeli poradiť so strachom. Naši predkovia mnohé ťažké situácie, mnohé epidémie, choroby zvládli, prežili, my sme toho dôkazom. Ich silu máme i my v sebe. Švédi sa môžu obracať k svojim predkom, Španieli k svojim, my k svojim. Veď si môžeme liečiť strach cez korene, cez napojenie sa na našich predkov. 

- Presne tak. Keby sa človek v strachu napojil na svoje korene, na otčinu, na matku Zemi a začal by napríklad pracovať so zemou,  fyzická práca, fyzická aktivita by mu pomohla uvoľniť strach. To je liek na strach.

Ďalšia úroveň je napojiť sa na predkov. V našich podmienkach je teraz dôležité to, čo zaznieva v spoločnosti – našich starkých potrebujeme chrániť. Otcov, matere, ktorí sú momentálne najohrozenejší. Cez toto sa spoločnosť lieči. Uvedomujeme si  hodnotu starých ľudí. Tí, čo si ju neuvedomujú, sú v pudovom strachu, a idú sebecky ďalej. Aj takí sme. Kríza odhaľuje charaktery.

Kde však funguje starostlivosť o starých, kde im úprimne dávame pozornosť a lásku, tam ide o liečenie cez korene, cez starostlivosť o starých, o službu. Keď človek ale nenájde riešenie v strachu, zmobilizuje ešte svoje nejaké sily a v popieraní situáciu buď zľahčuje, vysmieva sa jej, vtipy si z nej robí. Ukazuje, že on je lepší, on všetko chápe, všetci sme hlupáci, jeho návrhy sú múdre.

Alebo nastúpi fáza konšpirácie – to oni za to môžu, to niekto zámerne vytvoril vírus. Kto sú tí oni? Nedozvieš sa. Sú v tajomnom rúšku a ten, ktorý je ovládaný strachom, zodpovednosť prenáša  na niekoho mimo seba. Lebo má strach prebrať za svoju situáciu zodpovednosť.

Keď je to osobná manželská kríza, hodíme vinu na partnera, alebo na svokru, alebo na to, z akej rodiny je. Keď ani to nie, tak hodíme vinu na vlastnú rodinu – to preto, lebo ma rodičia takto a takto vychovali. Vždy zafunguje snaha hodiť vinu na niekoho iného, len preboha, aby on nemusel prevziať zodpovednosť za situáciu. Niekde v hĺbke seba samého však už cíti, že je na príčine sám. Práve obrovské popieranie je signálom toho, že on sám je príčinou. Popieranie má potom mnohoraké podoby.

Všimni si popieranie. Daj si zámer vidieť ho. Momentálne je ho veľa všade. Budeš vidieť, že popierajúci hľadá príčinu mimo seba a je jedno, či do vlastného hniezda špiní, či na matku, otca kydá, alebo obviňuje niekoho iného. Nepreberá zodpovednosť, nechce ju prebrať, ale cíti, že situácia smeruje k prebratiu zodpovednosti, no ešte popiera.

Strach z toho, že na konci zistí, že on je tým zodpovedným, tým vinníkom, je obrovský.  Strach zo zlyhania je veľký pán. V tejto situácii je dobré si povedať – áno, stalo sa to, preberám zodpovednosť a to, čo sa stalo, je už minulosťou. V budúcnosti už inak budem konať.

Zastavme sa pri tom – v budúcnosti už inak. Aj tu môžem preskočiť koňa a chytiť sa do pasce ega, však?

- V pýche máš tendenciu prevziať vinu. Preženiem, ale aj to sa mohlo stať. Cítiš, si zničila celú civilizáciu či kultúru, alebo si mala zachrániť ľudstvo, a nezachránila si, nesplnila si nejakú misiu. To sú ťažké pocity na mnoho, mnoho životov, lebo človek sa uvrhne do záväzku splatiť dlh: musím to odčiniť, musím to napraviť. To je to, že ťa ego potom drží. Pasca ega. Ako duša chceš telo, aby si sa vrátila a znovu a znovu sa krútiš v starých vzorcoch. Život mimo raja – bola si vyhnaná z raja, narobila si cez vlastné skutky kopu nešťastia, ubližovania a teraz to musím odčiniť. Ale kde! Znovu si v priestore pýchy! Ako môžeš odčiniť vyvážiť minulosť? Kedy bude splatený taký dlh? Úroky narastajú, ani tie nesplatíš a nieto istinu. Vyrábaš ďalší chaos. Kým sa nevrátiš naspäť do celistvosti, nemôžeš nič opraviť, zmeniť. Vznikajú len ďalšie a ďalšie vrstvy ubližovania a chaosu. Mechanizmus týchto situácii – chaos udržuje sám seba v živote.

Momentálne vidím tieto situácie aj cez karmickú astrológiu. Človek, ktorý má v sebe silný pocit viny zo svojej hlbokej minulosti, ide zachraňovať planétu, zachraňovať svet, vie, čo je pre Zem ako planétu najlepšie, ale ide radiť aj iným hoci vie, že dobrými úmyslami je cesta do pekla dláždená. Tento človek má v sebe strach zo zlyhania, lebo v minulých zrodeniach on alebo jeho predkovia zlyhali, boli potrestaní, a tak chce niečo odčiniť, napraviť aj v tomto živote. Zafungovali prastaré vzorce duše a svojím spôsobom sa prejavujú v súčasnosti.  Staré pocity viny vychádzajú navonok, lebo kríza im dala impulz, vytvorila priestor, aby fungovali.

Na každej kríze, a najmä na globálnej, keď sa niečo deje naraz veľa ľuďom, môžeš vidieť vzorec, že nie som len ja obeť, ale všetci prežívame situácie ako cez kopirák. Čo je na nich autentické? Nič. Ak to nerozoznáme vzorce fungovania, znovu sa motáme len v starých vzorcoch a popieraní.

V popieraní je totiž neschopnosť prevziať zodpovednosť. Obviňuješ a hľadáš príčinu mimo seba. Hádžeš vinu na iných a označuješ príčinu v iných. Nakoniec, keď človek pod ťarchou situácie a smútku na srdci zodpovednosť preberie, prejaví sa bezmocnosť cez  solárny plexus. Teda najprv je chaos, potom hnev, potom  bezmocnosť, až sa dostaneme do smútku. V ňom prichádza nová vrstva  klamov a bludov. Kolobeh.

V tomto kolobehu chaosu, hnevov a strachov sa však chytáme aj sľubov.

- To sa deje vo fáza vyjednávania (pozri tabuľku vyššie). Poviem príklad: jedna dáma minule zahlásila - keď kríza s koronavírusom dobre dopadne, aj dieťa vraj dá pokrstiť. Alebo sľubujeme, už budeme dobrí, už sa budeme každý deň modlievať.

Cítime spirituálne zlyhanie a dávame sľuby, keď – tak. Zachráň ma, ja potom už budem dobrý. Už budem dobrý, mamička, už ma nebi. Spomeň si, keď nás v detstve trestali, sľubovali sme - ja už budem dobrý, ja už budem dobrý... Sľubovali sme  hory aj s horákami. To je fáza vyjednávania, dávame sľuby. Veľmi nebezpečné, lebo v danom momente dávame také sľuby, ktoré v tej chvíli sme ochotní dať, ale o päť minút, keď už nám je lepšie,  na ne zabudneme. To znamená, že vytvoríme ďalšiu vrstvu klamstiev a pocitov zlyhania, lebo niekde niečo v nás bude cítiť, že sme  menej dôveryhodní, nedá sa nám veriť, zas sme nedodržali slovo, nie sme v integrite.

Vytváraš si problémy, ktoré ti hovoria: ty musíš ísť do polepšovne, ty nefunguješ na tom, že sľúbiš, že už budeš dobrá, ty musíš len pekne pod bičom a len vtedy vieš byť v pokore. To sú programy! Žiadne sľuby nemáme dávať. Máme prevziať zodpovednosť. Polepšenie nastane prevzatím zodpovednosti a dôjde k zmiereniu.

Vrátiť sa do starých koľají a žiť tak, ako som žil predtým, nepoučený a bez prevzatia zodpovednosti, znamená istú cestu k budúcej ďalšej kríze, ktorá bude ešte ťažšia.

Čiže ak padneme do vyjednávania a dávame neuvážené sľuby,  potom sa každý deň musíme modliť za to, aby sme dostali silu aj ich splniť. Inak v nás narastá nespokojnosť, hnev. Také subosobnosti dostávajú energiu, ktoré ti hovoria – ja som to vedel, ja som ti hovoril, že nedodržíš sľub,  si slaboch. Potom si naozaj slabý. Ego je živené presne slovami – ja som to vedel, že to nedodržíš, to bolo úplne jasné... V človeku narastá škodoradosť a nenávisť aj sebanenávisť, ktorá sa prejavuje navonok aj do vnútra.

Nesplnené sľuby, ktoré vo fáze vyjednávania dáš, ťa oslabujú. To vidíme často aj pri zomieraní – jáj, ešte nechcem zomrieť, hoci už vidí smrť kosu brúsiť, ale  ešte nie, ešte nechcem, ešte aspoň vnúča nech vidím vyrásť, ešte chcem byť na jeho svadbe...  Potom zomiera s pocitom krivdy, že kosa udrela a smrť ho zobrala a Boha obviňuje – nesplnil si mi, nemiluješ ma.

Ako sa z neuvážených sľubov vyslovených pod tlakom strachu dostať?

- Treba pochopiť, že si pod tlakom udalostí sľub vyslovila a keďže bol pod tlakom strachu, tak bol pod manipuláciou, a to znamená, že si nebola pri dávaní sľubu slobodná a vedomá. Také sľuby a zmluvy nie sú podľa práva platné. Zmluva, ktorá ukáže, že bola robená pod tlakom, bude súdom rozhodnuté, že je neplatná. Ani zmluva s diablom nie je platná, lebo vždy je urobená pod vplyvom manipulácie a tlaku zo strachu. To je zneplatnenie zmluvy, ktorá  nebola platná od samého začiatku.

Vo vyjednávaní je však aj hrôza, že človek už má niekde vo svojom vnútri pochopené, čo je jeho zodpovednosť, no vyjednáva a sľubuje sa polepšiť. Je to posledná snaha ešte nejako uniknúť predtým, než úplne stuhne. Amygdala už vidí, že únikom sa nič nedá, na boj už nemá sily, šancu vyhrať si premrhala na hneve.

Nebezpečenstvo celej súčasnej situácie je v tom, že mnohí bojujú aj s koronavírusom. Sú vo fáze nastaviť sa na boj a - my to vyhráme. Nie je veľká šanca, že to naozaj zvládneme. Potom príde zlyhanie a potom obrovská pokora. Učíme sa. To sa stalo v Taliansku aj v Španielsku. Z týchto krajín už nepočuješ výkriky, že my to vyhráme, že my zvíťazíme. Tam je už veľká pokora. My na Slovensku ešte stále bojujeme: my zvíťazíme, my ukážeme tomu koronovi! Ukážme mu pokoru, ukážme, že sme pochopili jeho posolstvo, že nás prišiel zachrániť pred vlastnou aroganciou.

Ako teda ja, človek takmer doteraz zatvorený doma, môžem celej situácii pomôcť, podporiť jej vývoj správnym smerom?

- Veľmi dôležité teraz je, aby čo najviac ľudí meditovalo, aby šli do stíšenia, žiaden boj. Vedieť, že koronavírus nie je nepriateľ. Nie je agresívny, a preto nie je priestor na boj. Nechce nás zničiť.  Koronavírus je len dôsledok toho, že sme sa my znížili na pudovú, zvieraciu úroveň. Slúžime pudom zachovania života, slúžime „chtíču“, znížili sme si frekvencie. Znížili sme ich na zvieraciu, pudovú úroveň. Frekvenčne znamená, že sme na zvieracích frekvenciách, ktoré sú nižšie ako má ľudská súcitná bytosť, a preto sme sa stali pre zvieracie patogény frekvenčne viditeľnými. Otvorili sme im priestor, vytvorili sme v sebe frekvenčný most. Nepriamo, nevedome sme ich pozvali. Po frekvenčnom moste môžu kolonizovať náš priestor.

Čo je úlohou patogénov? Rozložiť to, čo už nechce, alebo nemôže byť pokope. Preto rozkladajú organizmus človeka. V prírode všetko v hmotnom svete prebieha recykláciou. Kompresia alebo expanzia. Energia, ktorá sa spája vo fraktáloch a energia, ktorá rozkladá fraktály. Tento proces sa opakuje. Neustála recyklácia v prírode. Niečo je voda v potoku, napiješ sa vody, potom je to tvoja krv. Neustály kolobeh.

Baktérie a vírusy majú svoju úlohu a my sme umožnili namiesto toho, aby sme boli súcitní a spolupracujúci, aby mohli naše  telá rozložiť. Zvieracie patogény nepoznáme, nemáme bariéry voči nim, náš imunitný systém ich nevidí. V oslabenom organizme, kým sa vitálna energia – imunita spamätá, patogény telo už rozložia, nastane vnútorný rozvrat. Čo nás celá situácia učí? Ťahať za jeden koniec.

Máme konečne jedného nepriateľa. Už nie je každý každému nepriateľom, ale máme jedného spoločného. Zjednotili sme sa. Teraz vidíme, že zjednotiť sa je riešením. Človek sa však chce zjednotiť na základe nejakých ideologických protikladov, to znamená, že vždy ešte vytvára nejaký protiprúd, s ktorým nesúhlasí. Pravé – ľavé, pravica – ľavica, liberálne – konzervatívne. Na tom sa nedá zjednotiť. Zjednotiť sa dá na tom, že sme ľudské bytosti, že sme živé bytosti, podporujeme život na Zemi. Majme úctu k životu ako takému a buďme láskaví. V tomto sa zjednoťme. Tam je liečenie s koronavírusom a so všetkým vírusmi, epidémiami.

Keď budeme mať súcitné frekvencie, nebudú nás zvieracie patogény vidieť. Nebudeme my v ich frekvenčnom pásme. Nebudú mať ako prestúpiť na nás ani kolonizovať naše telá.  Na vysokých frekvenciách lásky a súcitu máme aktívny imunitný – vitálny systém, nepotrebuje vonkajšiu stimuláciu. Je to to najlepšie očkovanie. Očkovanie láskou a súcitom. Kto lásku a súcit, tieto vysoké cnosti v sebe nerozvinul, ten potrebuje  stimuláciu  imunity z vonka. Strach, cukor, procesované potraviny, chemické, syntetické látky, alkohol, cigarety, nadmerné  žiariče a závislosti blokujú imunitu.

Takéto krízy nám však umožňujú výrazne skupinovo skočiť kvantový skok. Naše vedomie sa môže výrazným spôsobom  posunúť. V tom je pozitívny zmysel kríz.

Čo je najnižší stupienok toho, kam až môžem po vyjednávaní padnúť? 

- Pozri do našej tabuľky. Úplne naspodku schodíkov od krízy je depresia.  Ak človek nedostal pomocnú ruku a nejaké odpustenie, padá do depresie. Jednoducho ostane sám, opustí sa a upadne do depresie.

Depresia má tiež niekoľko fáz, niekoľko úrovní. Prvá je, že okolie si všimne depresiu u človeka a hodí mu koleso zo strany ilúzií. To znamená, že ide cez psychiatriu, lieky, ale on sám nič nemení. Zostane v depresii a pomocou liekov alebo nejakej terapie sa dostane naspäť, ale nedostane sa na druhý breh, do kreatívneho života, nevyslobodí sa z lipnutia na starej predstave o živote.  Vracia sa naspäť do reaktívneho života, kde  bol pred depresiou. Vráti sa do ilúzii a dlhodobo berie antidepresíva. Je desivé, koľko ľudí je na nich dnes závislých. Vytvoríš si závislosť a bojíš sa pustiť sa ich, alebo príde iná závislosť, alkoholová či pracovná. Tie ťa uvedú do nejakého stereotypu, kde sa staneš robotom, nevnímaš svoju dušu. Ona ťa však stále nabáda – preber zodpovednosť za všetko, čo sa ti deje v tvojom živote, ale ty už  nie si schopná. Ostávaš v starom živote, nevieš sa adaptovať na zmenu.

Vidíš to aj teraz v živote, ako ľudia plačú za tým, čo bolo podľa nich niekedy v minulosti lepšie, plačú napríklad za družstvami. Nehovoria – vráťme sa k pôde ako naši dedovia, ale obnovme družstvá. Nepoučení sme. Vrátiť k pôde, Zemi sa treba. Tadiaľ vedie cesta.   

Pozrime sa ešte na depresiu. Ak nedostaneš pomocnú ruku, môžeš ostať v depresii uviaznutá. Prvá pomoc však je prijať situáciu, v etikoterapii ju máme ako základnú zručnosť. Prijať ju aj so všetkou zodpovednosťou, že to je moje. V tej chvíli ťa môže záchranné koleso vytiahnuť hore. Ak sa tak nestane, človek až do smrti ostane v depresii a zároveň rastie jeho pocit, že je obeťou, rozpúšťa sa nádej. Prepadne do beznádeje, za ktorou môžeš vidieť bezmocnosť. Ak takýto človek zomiera v pocite obete, prehral. Nasledujúci život, zajtrajšok bude patriť obeti a stále väčšiemu pocitu obete. Odtiaľ sa človek môže vyslobodiť len cez silu súcitu inej bytosti, ktorá svieti, ktorá úplne nesebecky slúži svetu.

Veľmi som vďačný za to, že vidím tieto súvislosti a chápem, aké peklo musí byť nevedomosť, ktorá je príčinou utrpenia. Modlím sa – Bože, zbav nás všetkej nevedomosti, ignorácie a arogancie.

Ako teda z tohto všetkého von, aby kríza bola šancou na nový život?

- Praktizovaním zručností. Praktizovaním nejakých techník, cvičení, náuk, meditácii, sebapoznávacích techník, služby, praktizovaním niečoho, čo ti dá prax, keď sa ocitneš v kríze. Praktizovaním niečoho, čo sa ti stane dúhovým frekvenčným mostom, ktorý ti dá silu, aby si preskočila z jedného brehu na druhý. Keď pozrieš do priloženej tabuľky, najväčšia vzdialenosť je hneď po páde do krízy skočiť rovno do súcitu. Sú však aj bytosti, ktoré sa do krízy ani nedostanú, hoci ona nastala. Sú prirodzenými, spirituálnymi lídrami, ktorí svietia. S pokojom hovoria, čo treba robiť, žehnajú svetu, lebo sú na druhom brehu (rozumej – priloženej tabuľky).

Ak však tam nie si, ale si v chaose, no máš nejakú prax, napríklad modlitbu a svoj život vnímaš ako službu, situácia je pre teba príležitosťou nájsť v sebe súcit. Súcit v tejto situácii ti dáva šancu krízu zvládnuť a si zároveň oslobodená od toho, aby si padla do hnevu, vyjednávania či depresie. Ale ešte raz vravím – aby si krízu v pohode zvládla, na to potrebuješ mať zručnosť prijatia krízu cez prebratie zodpovednosti, odpúšťať sebe aj iným,  a zručnosť cítiť vďačnosť. To všetko natrénované v časoch mieru, keď žiješ svoj každodenný život tak, aby si mala natrénované, keď kríza morálky, lebo je to vždy tá istá, príde. Prichádza ako dôsledok toho, že upadneme do nevedomosti, čo je prirodzené a správne. Rastieme spolu.  

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita