Sidebar

Informácie a naše spojenie s nimi, dualita, spev, ktorý MUDr. Ctibor Bezděk, zakladateľ etikoterapie, považoval za jeden zo spôsobov samoliečenia, ale aj „zlepšovanie“ ľudského tela zvonku – to sú témy, ktoré sme spojili v zmysle všetko so všetkým súvisí, a tak, nech sa páči, ďalší rozhovor s Vladimírom Červenákom.

Poďme od informácií, ktoré prijímame vedome alebo nevedome stále. Stačí pracovať len s informáciami, aby sme šli do múdrosti, do hlbokého poznania?

-Človek získava poznanie tak, že získava informácie, osvojuje si zručnosti a nadobúda správne postoje. Predstav si tri kruhy: v jednom budú informácie, v druhom zručnosti a v treťom postoje. Prienik kruhov v strede nazývame poznaním. Cez tieto tri kruhy človek nazerá na seba a svet zo správneho kontextu. Ide o správny kontext celistvosti. Nesprávny je z oddelenosti, z jednej strany a odráža sa to aj v našom jazyku. Hovoríme, že o jednostrannom pohľade a ten, kto ti to hovorí, ti chce povedať to, že sa mýliš, že sa pozeráš na vec plocho. Zmeň uhol pohľadu, pozri sa na situáciu z druhej strany.

Správny kontext pohľadu je vtedy, keď si uvedomuješ informácie, svoje zručnosti i schopnosti a správny postoj. Keď ti v živote prichádzajú prekážky alebo vo svojom vnútri pocitovo vnímaš nespokojnosť, pozri sa vždy, kde ti táto trojnožka kríva. Tam urob opatrenia. To je cieľom ľudských bytostí. Spojenie. 

Cieľom ľudských bytostí z pohľadu etikoterapie je spojenie?

-Áno, návrat do celistvosti, úplnosti, naplnenia, jednoty v sanskrite do advaity. Ľudská bytosť je tá, ktoré je schopná byť aj v spojení, aj v odpojení. Ak sa ľudská bytosť rozhodne pre odpojenie, teda pre nie celistvosť, ale pre dualitu, upadá do bezmocnosti. Vtedy pre ňu jediná možnosť, ako zažiť radosť je škodoradosť = radosť z utrpenia iných, lebo aspoň cez ňu je v spojení, aj keď v utrpení. Je to veľmi ťažká, bolestivá cesta.  Cez spojenie nastáva cítenie. Môcť cítiť znamená môcť milovať.

Viem, že aj toto je pre niektorých ľudí cesta. Stačí mi však rozhodnutie ísť do celistvosti? Žijeme v dualite, teda robím aj chybné kroky, zabehnem občas aj do slepej uličky...

-Čím si vedomejšou bytosťou, tým priamejšia je tvoja cesta, tým efektívnejšie ideš za svojím cieľom. Jedným zo strednodobých cieľov sa ti potom môže stať rozhodnutie - byť vedomou bytosťou a stále viac a viac to cvičiť. Ak sa teda rozhodneš pre celistvosť, pre nácvik spojenia v celistvosti, vyberáš si cestu radosti, lebo radosť je plodom spojenia.

Na ceste za týmto cieľom sa učíš porozumieť životu, sebe aj iným. Učíš sa spájať sa. Prepájať svoje srdce, spájať sa v porozumení, v priateľstve. Prepojené srdcia sú priateľstvo. Prepojené srdcia nemajú námietky, výhrady voči druhým. Prepojené srdce vníma celistvo. Takéto spojenie nazývame láskou alebo súcitom. Súcit je schopnosť sú-cítiť. Cítiť to, čo cíti ten, s kým sme v spojení. Naučiť sa milovať, súcitiť je najdôležitejšou zručnosťou, ktorej sa učíme ako ľudia. Je to zručnosť, schopnosť až na fyzickej úrovni naučiť svoje cítiť lásku.

Súcitiť znamená aj cítiť svoje orgány vtedy, keď sú v odpojení. Pozornosťou na daný orgán sa môžem liečiť. To je technika kvantového liečenia – spojíš sa s orgánom, cítiš, ako sa cíti, a tak si uvedomíš, že je v odpojení. Tvojou pozornosťou doň začne prúdiť energia. Zároveň si uvedomuješ, že odpojenie orgánu ti ukazuje tvoje odpojenie na úrovni mentálneho tela. Tam máš niekde odpojenie zo svojich celistvých priestorov. Nájdi toto odpojenie cez vzťahy, tak ho nájdeš najjednoduchšie. Pozri sa na svoju teamfamily. Keď tam je všetko v poriadku, pozri na širší kruh svojich vzťahov a rob opatrenia, ako znovu žiť celistvosť. V etikoterapii máš na to nástroje: prijatie, odpustenie, ukončenie, tzv. trojkrokovú metódu použiješ hneď, ako si odpojenie pomenuješ.

Ak sa mi zdá, že aj v rodine, aj v širšom kruhu môjho žitia vzťahov je poriadok, ale cítim sa stále „nesvoja“, ako situáciu riešiť, liečiť?

-Aj sama so sebou môžeš urobiť trojkrokovú metódu. Ak totiž zistíš, že sa napríklad kritizuješ, niečo si vyčítaš alebo si na seba hrubšia, hneď sama sebe povedz: ospravedlňujem sa, odpúšťam si a precíť odpustenie vo svojom tele, v každej jeho bunke, odpustenie aj na fyzickej úrovni cez pocity. Vtedy už nemáš ani pochybnosti, že či náhodou sa ešte cítiš blbo. Ako sa liečiť? Láska je spojenie a jej plodom je radosť, blaženosť. Blaženosť v sanskrite ananda, večná blaženosť nityananda. Som blažený – anandoham, a tak bhadžan Šivo ham si môžeš spievať veľa-veľa, aby si si pripomínala, že keď si blažená, si v celistvosti. Keď si v celistvosti, už ti nemá kto čo dať, lebo máš všetko. V tej chvíli si naplnená a môžeš začať rozdávať. Už nie si tá, čo žobre – dajte mi, ale mám všetko a môžem začať dávať. Otáčaš koleso – už si dávajúca, nie žobrajúca. Si naplnená a vieš, ako plnosť udržať. Nemôže ti ubudnúť tým, že dávaš. Naopak, dávaním sa zväčšuješ. Ak by si toto nemala nacvičené, ak by si k dávaniu pristupovala z priestoru odporu, odpojenia a z pocitu – veď ja sama mám málo, po čase sa vyprázdniš. Najmä, ak nevieš prijímať.

Zastavme sa. Práve my ženy často nevieme prijímať, hoci prijímanie je podstata ženskosti. Potom trpíme...

-Pozrime sa na prijímanie a dávanie v širších súvislostiach, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú náš súčasný život. Ak je nerovnováha medzi prijímaním a dávaním, človek sa často trestá tým, že si napríklad niekde niekedy zakáže dávať. Potom príde do ďalšieho života a stane sa z neho lakomec. V ďalšom pochopí, že lakomstvo zase nie je riešenie a zase si dá nejaký trest na seba. Uvaľuje na seba kliatby, zlorečenia za to, pre čo sa rozhodol a rozhodol sa zle. Takto sa koleso krúti a môže sa krútiť desiatky životov. Vtedy je to taká dlhá reťaz „preskakovania koňa“, že už si nemáš šancu ani spomenúť, kde je jeho začiatok. Koleso osudu sa už valí, valí svojou cestou ako balvan, ktorý pustíš dole stráňou.

Keď však vedome ideš do celistvosti a vieš celistvosť udržať, tak ti nemôže nikdy ničoho ubudnúť. Si stále a permanentne celistvá. Dávaš a zostávaš celistvá, čiže obohacuješ a robíš svoj vesmír ešte väčším, ešte bohatším. To je kvalita vesmíru – neustále sa rozpína. Donekonečna.

Na to, aby som v pohode zvládala svoj život, som sa naučila v tvojej škole etikoterapie všetkých deväť zručností (písali sme o nich už vo Vitalite). Majú u mňa svoje miesto, momentálne za veľmi dôležitú zručnosť považujem práve prijatie, ale aj tak mi vŕta v hlave otázka – prečo deväť?

-Deväť je číslo celistvosti, naplnenosti. Deviatku nájdeš vo všetkých mystických školách ako číslo celistvosti. My máme na ceste k úplnosti deväť zručností, ktoré môžeš denno-denne v bežnom živote aplikovať a aj cvičiť. Niekedy ti ide niektorá zručnosť ľahšie, niekedy inak. Len dôveruj, maj odhodlanie a vytrvalosť.

Čo je cieľom týchto zručností?

-Udržať štyri tatvy, štyri princípy vesmíru: integritu, autentickosť, zodpovednosť a obohacovanie. Čím viac máš zručnosti zvládnuté na úrovni majstrovstva, čím si zručnejšia, tým ľahšie udržíš štyri tatvy v spojení. To nie je len samostatne žiť integritu, samostatne autentickosť, samostatne zodpovednosť, samostatne obohacovanie, ale všetky štyri aj vo vzájomnom prepojení.

Čo znamená majstrovsky zvládnuť deväť zručností?

-Vysvetlím jednoducho. Vieš, že všetko sa učíme cez štyri kroky. Prvý krok – neviem, že neviem, druhý – už viem, že neviem, tretí – viem, že viem a štvrtým je nevedomá kompetencia – rovno vieš, čo je správne. Nepotrebuješ o tom premýšľať, vieš urobiť veci správne. Čiže ak všetkých deväť zručností máš v tejto štvorke krokov, bude pre teba udržanie štyroch princípov vesmíru to najjednoduchšie, čo existuje vo vesmíre. Preto je Boh všemocný a všemohúci, lebo je to pre neho ľahké, nie je to pre neho ťažké. Je bytosťou, ktorá symbolizuje v tom individuálnom, že celistvosť je prístupné pre teba rovnako ako pre celý vesmír. Je to rovnaké, ako pre každú tvoju bunku tvojho tela je prístupná akákoľvek informácia, jej stopa. V súčasnosti už aj veda potvrdzuje, že z ktorejkoľvek bunky nášho tela je možné vyklonovať celé ľudské telo. V každej bunke je totiž zapísané, ako majú vyzerať jednotlivé orgány.

Takže vďaka tejto informácii môžem teda v živote čokoľvek? Veď ma lekári vždy dajú dokopy. Či?

-Predstav si, že v bunke tvojho pršteka je zapísané, ako vyzerá celé tvoje telo. Pozor však, nejdeme tou cestou: keď si prepiješ pečeň, dáme ti novú a môžeš piť ďalej, však ti potom znovu dáme novú. Alebo - ovisnú ti pôrodmi, dojčením, vekom prsia, tak si dáš urobiť nové. Toto je pomýlená cesta!

Naťahujeme sa, napíname, až sú prsníkové „vyrážky“ na líčkach od naťahovania. To je vraj jednoduché dnes, lebo existuje technológia – omladia mi, čo chcem a pritom môžem byť naďalej taký, aký som. Nič nemusím v sebe meniť, lebo vďaka technológii mi napríklad pokojne vymenia aj kĺby... Cesta do pekla je to. Slepá ulička. Nie náhodou sú v našom tele aj etické zábrany, lebo ony sú presne tým, čo nás má zastaviť, aby sme si uvedomili, kam sa rútime. Aj telo nám dáva najavo, že stále ideme cestou, že nie seba, svoje vnútro máme meniť, ale to vonkajšie meníme. Vymeníme telo... ideme ľahšou cestou, ale je to cesta odpojenia, odporu, nie spojenia. Môžem ostať sebecký, egoistický, môžem ostať taký, aký som bol, veď povymieňame, čo sa „kazí“. Veď technológia mi to umožňuje. Omyl! Takto vývoj nepôjde ďalej, toto vesmír nepodporuje.

...ale niekedy je aj takáto „technologická“ pomoc vhodná...

-Áno. Môže to byť na chvíľu veľmi dobrá pomoc, barlička niekomu, napríklad pri zmiernení bolestí. Chybou je, keď človek upadne do tej miery, že sa na „opravy“ zvonku spolieha, že on vlastne nemusí nič. Je to presne tak, ako keď sa začneš spoliehať na tabletku. Neberieš ju ako pomoc, ktorá ti dá čas, aby si mohla pracovať na sebe, že chemická zmena cez tabletku ti dáva priestor, a ty pracuj. Ak uvažuješ spôsobom, že tabletka je niečo, čo ťa vyliečilo a ty môžeš ostať taká, aká si bola – v pohode, vyriešené. Noooo, to je hlboké neporozumenie zákonov života i seba samého. Všetkého.

Vždy v histórii to viedlo k zániku. Pozri sa napríklad pyramídy. Boli tu civilizácie, ktoré dokázali postaviť obrovské stavby. Moja otázka je – kde je tá civilizácia, ktorá to dokázala? Zmizla. Ďalej sa pýtam – je to to, na čo sa máme upínať? Je to cesta nášho spasenia? Budeme chodiť napríklad trikrát do mesiaca nacucnúť energiu do pyramíd? Potom prídeme domov a zas môžeme byť takí, akí sme boli, už všetko vieš, už máš pravidelne pyramídy? Rozumieš? Ja tomu neverím.

Verím na jednu cestu – keď ja sa zmením, zmení sa celý môj svet. Teším sa všetkému, čo mi príde zvonka na pomoc, o čo sa môžem oprieť... je to palica, ktorej sa môžem chytiť, ale v istej chvíli už chcem kráčať bez palice. To je oslobodzujúce, to má logiku, to má hlavu, pätu, všetko. Preto nevzdávaj cestu. Prijímaj všetko, čo ti príde do cesty ako pomoc, ako podpora. Ber to však tak, že je to na chvíľu, tvojím cieľom je kráčať slobodne sama, nepotrebovať barle, odložiť ich.

Poznám človeka, ktorý má za desať rokov štyridsať operácií, takmer všetky súviseli s rakovinou. Pritom sa zdalo, že je stále pozitívne naladený, napriek tomu na hlbokej úrovni z neho bolo cítiť, že nemal záujem niečo vo svojom vnútri meniť. Všetko robil len navonok.

-Spoliehal sa na to, že lekári ho dajú dokopy, vyliečia. Poznám podobný prípad. Bol som v nemocnici za známym, ktorý bol už vo veľmi zložitom stave, mal metastázy. Pri stretnutí som cítil, že chcel byť so mnou nie preto, že potreboval nejaké rady, ako sa vyliečiť. On chcel, aby som ho pripravil na prechod bránou smrti. Otvorene sme sa rozprávali a z neho bolo veľmi intenzívne cítiť, že má toľkých a toľkých známych, dostal sa do najlepšej nemocnice v Čechách, k najlepším odborníkom, vedel, že má k nim otvorenú cestu, aj mal. Absolútne sa spoliehal na to, že najlepší experti mu pomôžu. Úplne to odovzdal do ich rúk. Z jeho reči som cítil, že je veľmi, veľmi sklamaný a potvrdil to slovami: „Vlado, tí lekári nevedia. Skúšajú, čo by mi ešte zabralo.“ Pochopil, že lekári sú bezmocní. Opýtal som sa: „Čo robíš ty?“ Odpoveď: „Čakám, že niečo urobia.“

Naučil som ho teda nejaké etikoterapeutické techniky, z nemocnice ho prepustili domov. Potom asi po mesiaci veľmi pekne odišiel. Veľmi pekne. U neho som však videl, ako dôveroval ľuďom, o ktorých si myslel, že vedia, čo robia. Akonáhle zistil, že nevedia, zlomilo ho to. Zrútilo sa mu všetko, celá jeho viera, že vonkajší svet mu pomôže. V poslednej chvíli sa nemal o čo oprieť. Vonkajší svet ho sklamal, pretože bol človekom orientovaným veľmi von, do vonkajšieho svet, nie do svojho vnútra. Silný príbeh.

Každý príbeh, ktorý zdieľame so svetom, delíme sa s ním, môže byť kľúčom, impulzom k zmenám, ktoré potrebujeme urobiť vo svojom vnútri sami. Tak rastieme spolu.

S Láskou DagmaRA Sarita Poliaková

 

 

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár