Sidebar

  • Úvod do etikoterapie - prednáška v Bratislave 17. a 19. 09. 2019

    Etikoterapia cesta k celistvosti, zdraviu a spokojnosti. Etikoterapia, kráľovna sebauzdravenia, autognostická, sebapoznávacia metóda umožňujúca hlbšie porozumeniu sebe samému, svetu v ktorom žijeme a tvoríme si ho. prednáška: Mgr. Vladimír Červenák, etikoterapeut, životný kouč Prednášky sa uskutočnia: 17. september 2019 v SCKaV,...
  • Bratislava, Kurz základy etikoterapie, jesenný semester 2019

    Začíname verejnou prednáškou: Úvod do etikoterapie 17. september 2019 v SCkaV Školskaá 14, Bratislava o 17:00 do 19:30 19. september 2019, G19, Gaštanová 19, Bratilslava od 18.00 do 20.30 vst. 10,-€ Základný kurz: Etikoterapia cesta k celistvosti, zdraviu a spokojnosti. Nový cyklus začína 1. semestrom 3. októbra 2019 Ak máte záu...

Otec miloval našu mamu najviac na svete.“ ...a vraj pani Kozaková bola krehučká ako kvetinka. Ak by zafúkal vietor, zvädla by. To boli jedny z prvých slov, ktoré takmer spoločne vyriekli sestry Tánička a Hanička, keď som sa opýtala na otca Michala Kozakov. Ich otec bol jedným zo štyridsiatich dvoch detí, ktoré na striedačku dostali u MUDr. Ctibora Huga Bezděka, zakladateľa etikoterapie, svoj domov. Kedy? V tridsiatych rokoch minulého storočia a v Ružomberku. V Ružomberku sme sa so sestrami aj stretli pri dome, v ktorom Bezděkovci žili. Dievčatá si však už nepamätali, kde sa nachádzala ordinácia deda Ctibora, v ktorej desať rokov pôsobil..

Osobné stretnutie so sestrami, rodným menom Kozakovými, bolo druhé na ceste ku koreňom etikoterapie. Prvé bolo „rande“ v Prahe s Alexejom Bezděkom, s vnukom Ctibora Bezděka. Obe stretnutia boli veľmi silné,  plné emócií, blízkosti, objatí, spomienok...

 

Odveká skúsenosť a múdrosť v predkoch uložená

Neustále je potrebné si pripomínať a zdôrazňovať, ako je dôležité poznať korene vedúce do vlastného rodu, ktoré nás v našej súčasnosti vyživujú. Bez hlbokého ponoru do vlastných koreňov nie je možné nájsť Zdroj našej tvorivej životnej sily. Pre etikoterapiu ako sebapoznávaciu metódu, je tiež dôležité poznať jej korene. Poznať z akého myšlienkového prúdu vyrastá. Mať jasno v tom, ako pristupovať, hovoriť i myslieť o predkoch s úctou a láskou. Totiž – vďaka ním žijeme. Oni nám odovzdali svoje talenty i dary, oni nás z minulosti inšpirujú, podporujú... ak máme k nim kladný vzťah.  Oni sú My dnes v našom tele. Ak si k nim nevieme vytvoriť láskavý vzťah, zvyčajne niečo v našich životoch pokrivkáva - aj by sme niečo chceli, ale necítime v sebe silu to niečo urobiť. Keď však žijeme tak, že si uvedomujeme vo vlastnej osobe všetkých svojich predkov, že sa na nich myslíme s láskou a vďakou, že vieme, že boli, máme ich energetickú podporu, ich požehnanie a život potom nadobúda nový, kvalitnejší rozmer.

Napojenie na korene, na predkov, čerpá odvekú skúsenosť a múdrosť, ktorú predkovia nazbierali. Odtrhnúť sa od koreňov znamená stratiť vedomie o sebe samom. Znamená upadnúť do bezvedomia, bezcitnosti a bezmocnosti,“ dopĺňa Vladimír Červenák, etikoterapeut. „...preto je také dôležité mať v úcte predkov, nositeľov rodovej skúsenosti, mať úctu k rodičom, darcom života. Preto je také dôležité mať sa v úcte navzájom. Vzájomná úcta a vôľa po porozumení vedie k pokoju, vedie k nadhľadu a vedie k schopnosti vytvárať BOHAtstvo. Hojnosť je výsledkom spojenia, sinergie, ktorú vytvára vnútorná integrita, autentickosť, zodpovednosť a obohacovanie svojho sveta.“ 

Tým, že sa v etikoterapii intenzívne venujeme téme predkov, že intenzívne uvoľňujeme napätia, rezistenciu nachádzajúcu sa v rode a nadväzujeme na silu rodu, mnohí adepti etikoterapie  majú s napojením na korene rodu vlastnú autentickú skúsenosť i merateľné výsledky. Kiriljanovou metodou zosnímané energetické pole vykazuje u nich výrazné zlepšenie  v oblasti koreňového centra (1. čakra) po meditáciách na predkov, rod, nositeľov duchovnej tradície. A čo viac – cítia  podporu a silu svojich predkov. „Pri meditácii na predkov môjho rodu som mala silný zážitok,“ potvrdila jedna z absolventiek školy.  „Bola som nádherným veľkým stromom s bohatou korunou. I moje korene boli neuveriteľne silné, až fyzicky som cítila, ako sa predierajú hlbšie a hlbšie do zeme a nasávajú do seba živiny. Cítila som miazgu, ako tečie mojím „telom". Bola som silná! Ako som vnímala silu mojich koreňov, mala som veľkú túžbu ich spoznať - spoznať mojich predkov.“

O to ide – poznať svojich predkov, vedieť o nich čo najviac, dotýkať sa cez rodové či rodinné príbehy ich životov, poznať ich zranenia i prednosti. To nás potom môže podporovať na ceste rastu nielen svojho osobného, ale spolu s nami rastie i rod. Možno i predkovia si niekde mädlia ruky: „Konečne si ten náš potomok spomenul. Konečne o nás vie, a tak ho z hĺbky a múdrosti rodu všetci môžeme podporovať.“  Vymýšľam? Áno či nie, všetci dostávame odpovede vo vlastných životoch. Veď koľkým z nás sa uľaví, keď si spomenú na svojho predka, koľkým z nás už pri zapálení sviečky so spomienkou naň či s úprimnou modlitbou príde pocit naplnenia, spojenia. Koľkým z nás? 

Aj dedo inej rodiny môže byť našich predkom

Ako? Poďme znovu spolu ku koreňom etikoterapie. Tam je náš významný predok – zakladateľ, k odkazu ktorého sa ako k odkazu predka vraciame na etikoterapii. Je ním v úvode spomínaný MUDr. Ctibor Hudo Bezděk. Človek, ktorý desať rokov pôsobil na Slovensku v Ružomberku, ktorý tým, čo hlásal, skutočne žil. Jeho život, tvorba i odkaz sú súčasťou  nášho duchovného dedičstva. C.Bezděk je dedom svojich vnúčat, je dedom detí, ktorých rodičov si osvojil a podporoval ich, je dedom všetkých, ktorí sa dotýkajú etikoterapie. Predstavuje jej jeden silný, výživný koreň. A korene treba poznať...

V prípade ružomberského lekára je to zložitejšie práve v tom, že k svojim dvom deťom si na výchovu pribral aj štyridsaťdva detí, o ktoré sa ich vlastná rodina nemohla z nejakého dôvodu postarať. „U môjho deda bolo na striedačku vyše štyridsať chovancov. Niektorí ostávali dlhšie, niektorí sa u neho len mihli, niektorých dedo podporoval aj po odchode zo svojho domu,“ potvrdil Alexej Bezděk, Ctiborov vnuk.

Bezděkov dom totiž slúžil ako azylový, do ktorého četníci vodili deti zaistených rodičov. Prax bola taká, že deti alkoholikov a iných delikventov boli privedené pod ochranou Červeného kríža, čo znamenalo k Bezděkovcom do rodiny. Po vyriešení priestupkov sa potom deti mohli opäť vrátiť domov. Niektoré z nich sa však stali rodinnými príslušníkmi Bezděkovcov a ich priateľstvo sa uchovalo po celý život.

Pred asi dvanástimi rokmi som začala práve po deťoch, ktoré vychovávali u Bezděkovcov, trochu pátrať. Nepodarilo sa mi vtedy nikoho nájsť. Až keď Vladimír Červenák rozbehol naplno etikoterapeutickú školu Advaita, ozval sa mu starý pán Alexej Bezděk, vnuk Ctibora Bezděka. Od neho som sa dozvedela, že tieto deti sa buď vrátili domov, alebo sa neskôr rozleteli po celom Slovensku. Pýtala som sa, či existuje nejaký zoznam týchto detí. On na to: „Predpokladám, že nie. Deti k dedovi nosili buď četníci, alebo ich dopravovali z Červeného kríža a deti sa u neho stále striedali. Prichádzali, odchádzali, dokonca niektoré k Bezděkovcom chodievali len na obedy.“

 

Príbeh ukrajinského chlapca vychovávaného v Ružomberku

Začiatkom 30. rokov minulého storočia bol na sovietskej Ukrajine veľký hladomor. Medzinárodný Červený kríž  zorganizoval pomoc pre hladujúce deti a niektoré z nich sa tak  dostali do Ružomberka priamo k manželom Bezděkovcom. Medzi nimi aj Michael Kozakov.

Chlapčaťu zomrel otec vo vojne, a tak Pelageja, Michaelova matka, ostala sama so ôsmimi deťmi. Rozhodla sa svoje deti zachrániť tak, že sa niektorých vzdala z jediného dôvodu – aby prežili. Predpokladám, že pre mnohé matky v súčasnosti nepredstaviteľná predstava. Sama som si ju po rozhovore so sestrami Kozakovými odplakala. Ako veľmi musela byť Pelageja zúfalá,  keď zverila svoje najmenšie deti Červenému krížu! Ona ostala s ďalšími štyrmi najstaršími doma. Vraj tie skôr prežijú ako tí malí. Malému chlapčekovi vložila do vrecka svoju fotografiu, no chlapca už nikdy nevidela... On si maminu fotografiu vložil do skla, oblepil elektrikárskou páskou a celý život ju mal takto na blízku.

Otec s troma súrodencami sa dostali do Ružomberku,“ povedala Hanka, dcéra chlapca vychovaného u Bezděkovcov, po manželovi už Kopřivová. „Otcov starší brat bol tiež u Bezděkovcov, chodieval k nim však len na obedy. Tento chlapec sa do Ruska vrátil, ale nemáme s ním žiaden kontakt. Vraj kým boli obaja bratia v Ružomberku, mama im písavala. Neskôr sa mama i brat odmlčali.“ Tatiana, teraz Bellová, doplnila: „Otec už potom nevedel o svojej rodine na Ukrajine nič. Pamätám si však, ako  neskôr hovoril, že nastala jazyková bariéra.“ Vraj stratili na seba kontakt a Michael Kozakov ostal na Slovensku sám.  

Spomienka prelepená elektrikárskou páskou

Michael Kozakov sa s podporou  rodiny Bezděkovcov vyučil za elektrikára. Keď sme sa so sestrami Kozakovými stretli, Hanka vyložila na stôl množstvo fotografií, medzi nimi aj zasklenú malú podobizeň Michaelovej matky, ktorá bola prelepená elektrikárskou páskou. Vraj ju nosil všade so sebou.

Spomienky na svojho otca a „deda“ Ctibora Bezděka sa sypali na stretnutí z úst žien jedna radosť, a tak som sa dozvedala mnoho z toho, čo tvorilo a formovalo korene rodu etikoterapeutického a čo zas na oplátku korene podporovalo. Vyvstalo mi ešte mnoho otázok, na ktoré ženy nevedeli odpovedať – prečo sa Michael nevrátil neskôr k mame na Ukrajinu, prečo nenadviazali aspoň písomný kontakt, naozaj bol jazyk tou bariérou? Prečo ani matka z Ukrajiny nehľadala svoje deti – veď tri ostali na Slovensku. Ako matka si neviem ani predstaviť, že moje dieťa niekde žije a ja o ňom nič neviem... ale život v tej dobe mal asi iné cestičky. Keď som tieto otázky kládla, sestry s úsmevom a v prijatí pokrčili ramená – je to tak.

Dobré ráno, stará mama! V ich úsmeve a pokrčení ramien bolo veľké a pokorné prijatie. My pátrame po koreňoch rodu etikoterapeutického, ony svoje korene prijali s dôverou. Keď sme sa však prechádzali po Ružomberku, svietili im očká, prichádzali spomienky, radosť. Vtedy sa dotýkali svojich koreňov v takej podobe, v akej ostali na Slovensku cez Ctibora Bezděka a jeho odchovancov.

Príbeh Michaela Kozakova je autentickým príbehom rodiny Bezděkovcov i rodín jeho potomkov. „Takéto príbehy chceme otvárať, pretože si myslíme, že treba začať úctou k človeku, ktorý etikoterapiu na Slovensko doniesol a ktorý krátko po vzniku  ČSR opustil Prahu  a pridal sa k Masarikovej  výzve – To najlepšie na pomoc  Slovensku,“ doplnil Vladimír Červenák. „Vzdal sa pohodlia. Na Liptove liečil často aj za hrudku masla. Spoluzakladal Červený kríž, presadil postavenie  nemocnice, zakladal spolky boja proti tuberkulóze, alkoholizmu. So svojou ženou Varvarou vychovával okrem svojich detí aj desiatky iných. Nakoniec po desiatich rokoch odchádzal zo Slovenska. Odyšiel bez toho, aby mu niekto poďakoval a čoskoro sa na dlhý čas naňho zabudlo. Obnovujeme spomienky  a pripomíname sis úctou jeho život i dielo. Uvedomujeme si čoraz viac, čo sme cez tohto vzácneho človeka dostali a môžeme spoločne  precítiť vďačnosť, zato, že osud naše cesty, cez jeho odkaz spojil. Príbeh Michaela Kozakova nie je jediný, ktorý hovorí o koreňoch etikoterapie. Za desať rokov existencie etikoterapeutickej praxe máme veľa živých, nových, praktických  skúsenosti i ambíciu ísť cez ne do hĺbky a ako archeológovia  duše odkrývať vrstvu po vrstve tajomstvá našej duše.“  

S láskou DagmaRA Sarita Poliaková



 

 

 

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS