Každá zo zručností, ktorou sme doteraz prešli, nás podporila na ceste do spojenia v celistvosti, úplnosti, naplnení, advaite. Zvládnutie predchádzajúcich zručností otvára možnosť bezpečne byť aj v priestore ticha. 

Prvých šesť zručností, ktorými sme prechádzali aj v textoch na Advaite, nám pripravilo priestor na posledné tri majstrovské zručnosti. Jednou z nich je práve i zručnosť byť v priestore ticha. 

Zručnosť byť v priestore ticha je zručnosťou byť v tichu sám so sebou. Keďže súčasný svet a život v ňom sú hlučné, do ticha sa potrebujeme dostať vedome a systematicky zvládnutím všetkých predchádzajúcich zručností. Vnútorné ticho je výsluhový bonus a môže prísť ako dar, ako súkromný chrám duše, kde v posvätnom tichu rozoznávame prapôvodné hodnoty, kde nadväzujeme spojenie, kde je tá najbezpečnejšia wi-fi na svete. Spojenie so sebou samým, s Bohom, univerzom, vesmírom...

Matka Tereza raz povedala, že Boh je priateľom ticha a pokračovala: „Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, Slnko, Mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“

Ak si uvedomíme, čo ticho pre nás znamená, chceme byť v božskom tichu. Nikto z nás nehovorí, a predpokladám, že ani nechce zažívať božský hrmot... Hrmot, chaos, hluk, nepokojné myšlienky a hlasy našich negatívnych emócií nás energeticky oslabujú. Na začiatku môžu byť nepatrným podnetom, postupne sa nabaľujú do obrovských rozmerov, stávajú sa lavínou, ktorá ničí, somatizuje sa napríklad aj v chorobe. 

Potrebujeme veľa ticha, aby sme vnútorne ozdraveli. Ticho je liekom našej duše,“ hovorí etikoterapeut Vladimír Červenák. „Len v tichu prebieha ozajstné poznanie. Sme však zaslepení hlukom, bojíme sa ticha... Objaviť v sebe priestor ticha, v ktorom sme sami so sebou, do ktorého nemajú prístup žiadni ľudia, ani ich nároky či očakávania, je veľkým darom. Počúvať a počuť s porozumením dokáže len ten, kto dokáže byť ticho. Umenie stíšiť sa, umenie počuť aj ticho, patrí k vyšším etikoterapeutickým zručnostiam.“

Blíži sa posledný mesiac v roku  a práve sviatočné dni v jeho závere môžu byť podnetom, aby sme si overili, ako vieme byť v tichu, v ktorom môžeme seba samých stretnúť takých, akí sme. So všetkými kladnými vlastnosťami, so svojím tichým šťastím i so všetkými bolesťami, zraneniami, tieňmi. Novembrový i decembrový čas je viac  naplnený modlitbami a táto sila nás môže podporiť na ceste do stíšenia. Len si nájsť priestor pre seba, svoju samotu a ticho v sebe.

Vianočný čas je často previerkou pre tých, čo žijú sami. Najmä ak prijali pod svoju kožu, do buniek svojho tela blud, že na Vianoce by nikto nemal byť sám... Čo takáto veta narobí? Tí, čo žijú sami, ak neprijali svoju samotu s tichom a sú v priestore odporu, to znamená napríklad v bezmocnosti, idú do sebaľútosti, plaču, prehlbujú svoju bezmocnosť, dotýkajú sa svojich strachov z opustenia, odmietnutia. Jednoducho, zacyklujú sa v odpore, kolabujú, Vianoce sú pre nich ťažké, nepríjemné, len už aby bolo po nich...

Zmenu možno urobiť hneď. Ak vieme, že sviatky budeme tráviť sami, prejdeme do dôvery. Odtiaľ sa pozrieme na svoje strachy, spracujeme ich cez niektoré predchádzajúce etikoterapeutické zručnosti, to znamená napríklad cez ukončenie a hoo ponopono. Keď ich pochopíme, rozpustíme a prijmeme zodpovednosť sami za seba, budeme dôverovať dôvere, že otvára cestu cez lásku do celistovsti. Vedome sa začneme na Vianoce a Silvestra tešiť. Ako ich strávime, potom záleží výsostne na nás. Môžu to byť sviatky v samote i tichu a súčasne v radosti z toho, čo radi robíme.

Čo zavádzajúca veta – na Vianoce by nikto nemal byť sám – môže robiť v príbuzných, známych, priateľoch? A ak ju ešte podporí osamotený človek výrazmi strachu a ľútosti? Vyvolá aj u nich ľútosť i pocity viny. A ajhľa, zas sme v negatívnych emóciách! Cesta von z nich – spracovať cez etikoterapeutické zručnosti, prevziať zodpovednosť, pripraviť sa na sviatky šťastia a ticha.

Ako však nastoliť vo svojej mysli ticho? Vladimír Červenák vo svojej etikoterapeutickej škole Advaita učí jednu z techník na ticho v mysli. V meditácii, v stíšení pozorovať svoje myšlienky. Pokojne, a bez snahy ich rozvíjať. Chvíľu pozorovať a potom vnímať koniec jednej a čakať na začiatok druhej. Uvedomiť si medzeru, pauzu medzi nimi a postupne ju zväčšovať, postupne byť v priestore ticha dlhší a dlhší čas. Vedome počúvať ticho medzi myšlienkami, potom počúvať ticho bez myšlienok. „Skontaktuj sa s tichom v sebe, v priestore ticha si môžeš odpočinúť, tam si zdravý a celý,“ uzavrel ticho Vladimír.

Takže - skúsme sa skontaktovať s tichom v sebe, skúsme, akí sme zruční v zručnosti byť v tichu a príprava na Vianoce môže začať i takto netradične. Keď potom nabehneme reálne do sviatkov pokoja a mieru, nech pokoj a mier máme v sebe žitý. Želám nám to úprimne.  

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie

Analýza aury

Zdravíčko

 

Makrobiotická jedáleň v Bratislave

 

Webmagazín Rozhledna

 

 

Chutné zdravie