Fyzické uvoľnenie je najznámejším uvoľnením, na ktoré si pravdepodobne spomenieme. Je však len prvým stupňom uvoľnenia, na ktorý máme priamo dosah. Ide o uvoľnenie fyzického tela, o rozpustenie či prepustenie napätia v svaloch.

Aké možnosti máme uvoľniť sa nielen na fyzickej, ale aj mentálnej, emočnej, energetickej a spirituálnej úrovni? Ktoré uvoľnenie máme vo vlastných rukách a ktoré sa „udeje“, príde darom za intenzívnu prácu na sebe? Najviac skúseností máme už spomínaným fyzickým uvoľnením alebo lepšie povedané s fyzickým napätím. Zvykli sme si v ňom žiť a považujeme stav v napätí za „normálny“, pretože v jednostrannom napätí žijeme takmer nepretržite. V. Červenák: „Nemáme vytvorené mozgové štruktúry, neurologické dráhy, ktoré by mozgu umožnili nastoliť v tele harmóniu, stav pokoja, uvoľnenie.“ 

UVOĽNENIE, druhá etikoterapeutická zručnosť

Stav uvoľnenia v dospelosti často nepoznáme. Naše bunky si ho však pamätajú – ako deti sme sa veľmi spontánne dokázali uvoľnene smiať, hrať, žiť. Cesta do dospelosti v nás zasypala - cez všelijaké bludy, sebaklamy a to sa patrí a to nie - schopnosť byť uvoľnenými. Ak si uvedomujeme život v napätí alebo nás, žiaľ, k tomuto uvedomeniu dotlačia choroby, hľadáme možnosti. Podobne ako pri zámere i pri uvoľnení môžeme ísť dvoma cestami. Cestou odporu a cestou spojenia. Cesta odporu má vo svojom koreni strach a slovko musím: Musím strážiť, aby sa nestalo to, čo nechcem, aby sa stalo. Cesta spojenia je vedomou cestou do trvalého uvoľnenia, do bezpečného pokoja duše intenzívnou prácou na sebe napríklad cez relaxácie, jogu, radosť, tvorivosť. 

Uvoľnením získame zručnosť, schopnosť nadobudnúť stav pokoja v duši, stav hlbokého vnútorného mieru. Teda opak napätia,“ tvrdí V. Červenák. „Žijeme v duálnom svete, vo svete protikladov. Ako sa však priestorom posúvame, naším vnútorným nastavením ho meníme a ovplyvňujeme. Obrazne, ak by prišiel zlostný alebo emočne napätý človek do Neba, hoc nejakým zázrakom, Nebo by bolo v momente jeho príchodu zrušené. Stalo by sa okamžite peklom. Preto nemôžeme nájsť pokoj v sebe, kým si ho vytvoríme. Až potom v nás zavládne hlboký vnútorný mier. Každým nádychom ho buď udržiavame, alebo narušíme.“

Emočné uvoľnenie prichádza ako dôsledok fyzického a mentálneho uvoľnenia. Tieto dve uvoľnenia máme plne v rukách, vieme zariadiť, aby sme ich mohli prežiť. Emočné uvoľnenie sa udeje. Môže prísť cez smiech, slzy, spomienky či ďalšie emócie.

Ak ide cez bolesť a slzy, často ono samé môže byť prekážkou, aby sa udiali ďalšie dve úrovne uvoľnenia. Ak sme príliš hlboko zranení, zakážeme si uvoľnenie cez plač, pretože sa môžeme domnievať, že plač nám ubližuje, oslabuje nás. Ak však prijmeme plač ako prostriedok na  uvoľnenie napätie, na vyplavenie bolesti a smútkov, môžeme si otvoriť dvere aj do energetického a spirituálneho uvoľnenia.  

Pridám vlastnú skúsenosť s uvoľnením ľútosti a bolesti cez plač. Keď mi zomrela najstaršia dcéra, mala som dve mladšie a v sebe presvedčenie, že nemôžem plakať, aby som dievčatá nerozsmutnievala. Plakala som čo najmenej, ale vždy, keď bolo dcérino výročie smrti, jej narodeniny, meniny či prišla akákoľvek spomienka, som zaslzila. Nie nadlho. Veď sa to nepatrí, lebo - podľa rečí starších - svojím plačom udržiavam nohy môjmu zomretému dieťaťu v chlade a mokru. Všetky tieto slzavé chvíle ma však fyzicky oslabovali. Vždy svaly ochabli, vnútorne som sa cítila rozbito, ustato...   Na etikoterapeutickom seminári o živote a smrti v Thajsku v januári 2017 som sa znovu dotkla veľmi intenzívne odchodu mojej dcéry a naplno smútok vyplakala, vykričala do vĺn mora. Tento plač ma neoslabil, naopak. Cítila som sa silnejšia, pretože vyplakala  som v ňom pocity bezmocnosti, ľútosť, niektoré strachy. 

Niekoľko mesiacov po emočnom uvoľnení som si myslela, že je všetko vyriešené, odfajknuté. Nebolo. Ďalší silný etikoterapeutický kruh priateľov na zážitkovom seminári na Hvare, raňajšie naladenie do dňa a môj hlboký plač. Cítila som, akoby vyplakávam ľútosť a bolesť všetkých žien svojho rodu. Bolesť všetkých mojich predchodkýň, ktoré stratili deti, prežili ich smrť, cítili vinu za to, že ako matky zlyhali a nedokázali zachrániť svoje deti, že boli bezmocné a plné strachu. Neplakala som ja, plakali všetky zranené ženy vo mne...

Napriek tomu, že plač bol veľmi bolestivý a nerozumela som mu celkom, cítila som sa po ňom veľmi uvoľnená, vyčistená, silná. Akoby plač odomkol v hlbokej hĺbke schovanú ľútosť a bolesť a otvoril nepoznané komnaty tepla a schopnosti milovať naplno. Cez tento plač som dostala dar energetického, možno i spirituálneho uvoľnenia. Jednoducho sa udiali, neboli cieľom, sú cestou, ktorá pokračuje a na ktorej vrstvu po vrstve sa dostávame každý svojím spôsobom k sebe samému. Každý vo svojich vlastných individuálnych príbehoch.

Aké požehnania môže mne priniesť moja skúsenosť uvoľnenia na niekoľkých úrovniach, ukáže život. On jediný dáva odpovede, či naozaj žijeme v súlade s božími zákonitosťami, ako by povedal lekár Ctibor H. Bezděk, zakladateľ etikoterapie.  

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie

Analýza aury

Zdravíčko

 

Makrobiotická jedáleň v Bratislave

 

Webmagazín Rozhledna

 

 

Chutné zdravie